Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér

Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró

„Politici sa ani neodvážia brániť našu krajinu a jednoducho nás odovzdajú nepriateľom,“ opisuje vojnový reportér Tomáš Forró šokujúce odpovede silových zložiek na otázku, čo je najväčšou slabinou Slovenska. V prvej epizóde podcastu V tieni vojny hovorí o zanedbanej civilnej ochrane, nebezpečnom systémovom nihilizme a o tom, prečo musel úlohu štátu suplovať vlastnou Príručkou prežitia.

V rozhovore približuje, prečo hovoriť o živote v tieni vojny nie je básnický obraz, ale realita celého východného krídla NATO. Vysvetľuje zmysel novej Príručky prežitia a dôvody, prečo v oblasti civilnej ochrany supluje zanedbanú úlohu štátu. Venuje sa aj psychológii krízy a kľúčovej úlohe budovania komunitnej odolnosti v mestách aj na dedinách.

Rozoberá tiež, čo je najväčšou slabinou Slovenska v prípade konfliktu a prečo sa ozbrojené zložky obávajú zlyhania politikov. Upozorňuje, že podkopávanie dôvery v štátne inštitúcie je nebezpečným cieľom nepriateľských informačných operácií.

Forró tvrdí, že sa musíme pripravovať na akékoľvek krízy, nielen na vojnový konflikt. Ako príklad uvádza viacdňový výpadok prúdu, pri ktorom prestanú fungovať mobilné siete, čerpadlá vody, teplo či zásobovanie. Pripomína, že hoci majú nemocnice generátory, záložné zdroje vyžadujú neustále dodávky paliva, čo sa pri masívnom výpadku nedá udržiavať do nekonečna.

Podľa reportéra si treba uvedomiť, že svet, aký sme poznali – stabilný, predvídateľný a mierový – sa mení na nestabilný a ohrozujúci. Jediné, čo môžeme robiť, je nezatvárať pred tým oči, ale pripravovať sa a adaptovať.

Na otázku, či nie je riešením utiecť, odpovedá, že útek je primárna reakcia mozgu, no nie vždy správna. V príručke sa venuje aj psychológii krízy – ako zvládať vlastné emócie, záchvaty paniky či úzkosť, ako upokojiť druhých a racionálne konať. Najlepším spôsobom, ako zvládnuť krízu, je podľa neho spolupráca.

Zdôrazňuje, že poznať susedov v paneláku či na ulici, vedieť, kto čo má a ako si navzájom pomôcť, zachraňuje celé komunity. Vidí to na Ukrajine vo frontových mestách, kde ľudia často nemajú nič, záchranné zložky tam nechodia, ale majú jeden druhého. Práve schopnosť udržať si normálny život aj počas bombardovania je spôsob, ako nad krízou vyhrať.

Ukrajina je podľa Forróa akýmsi laboratóriom prežitia, od ktorého sa musíme učiť – nielen z toho, čo sa im darí, ale aj z ich chýb, za ktoré platia krvou. Príručka mala pôvodne vyjsť už na jar, no uvedomil si, že skúsenosti z Ukrajiny nemožno doslovne preložiť. Slovensko má iné krízové riadenie, iný systém civilnej ochrany aj inú štruktúru spoločnosti. Preto druhú polovicu času pracoval so slovenskými odborníkmi a bezpečnostnou komunitou, aby sa poznatky prispôsobili našim podmienkam.