Daučíková: V Česku ocenenie odmietla, na Slovensku prijala Bielu vranu

Daučíková: V Česku ocenenie odmietla, na Slovensku prijala Bielu vranu

V Česku cenu od ministra odmietla, na Slovensku prijala Bielu vranu

Laureátka ocenenia Biela vrana Anna Daučíková považuje súčasné dianie na Slovensku za nebezpečnú snahu politikov o spacifikovanie občanov. Varuje, že ide o „drzé politické kroky k totálne kontrolovanej spoločnosti, ktorej sa dovolí iba konzumovať”.

Deň 17. novembra 1989 ju zastihol v Moskve, úplne odtrhnutú od diania v Európe. O tom, že Československo získalo slobodu, sa dozvedela až z radostného telefonátu od otca. Ruskí priatelia z disentu sa jej vtedy pýtali, ako je možné, že sa u nás stále nič nedeje, keď sa ostatné satelitné štáty už zbavili bývalého režimu.

Uznávaná slovenská výtvarníčka nedávno odmietla ocenenie od českého ministra kultúry Ota Klempíře. Naopak, na Slovensku sa stala laureátkou ocenenia Biela vrana za celoživotnú vernosť pravdivosti a odvahu k sebavyjadreniu napriek nehostinnému spoločenskému prostrediu.

Zrušenie 17. novembra ako deň pracovného pokoja

Daučíková vníma zrušenie 17. novembra ako dňa pracovného pokoja súčasnou vládou ako vrchol drzosti. Podľa nej ide o súčasť taktiky, ako vziať ľuďom možnosť slobodne sa prejavovať a znemožniť akékoľvek zhromažďovanie.

Upozornila, že voličská základňa súčasnej vlády nechodí na demonštrácie, ale iba na stretnutia s politikmi, preto potrebujú všetko ostatné potlačiť. Poukázala aj na to, že starší ľudia sa na tieto podujatia niekedy vyberú bez toho, aby tušili, o aké podujatie v skutočnosti ide.

Historické rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi

Daučíková žije dlhodobo v Česku a vníma odlišnosti medzi oboma spoločnosťami. Pripomína, že Slovensko bolo menej urbanizované a menej priemyselné než Česko a dodnes nie je na rovnakej úrovni.

Za kľúčový rozdiel považuje náboženský vývoj. V Česku podľa nej pôsobilo husitské hnutie, ktoré bolo náboženské, no zároveň sociálne a viedlo k emancipácii jednoduchých ľudí. Reformátorská poloha husitskej a evanjelickej cirkvi predstavuje kontrast voči väčšinovej katolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá z hľadiska vzdelávania a rozhľadu pôsobila historicky skôr ako „sedatívum”. Pozostatky toho vidí aj pri pohľade na voličov strán ako Republika, Hlas či Smer.

Situácia LGBT ľudí a splošťovanie kultúry

V 90. rokoch bola Daučíková výrazným hlasom za práva LGBT ľudí. Vtedy podľa nej panovali iné predstavy o budúcnosti a o spoločnej ceste s Českou republikou, ktorá sa však vďaka registrovaným partnerstvám a posunom v postojoch ľudí odtrhla.

Zmeny sa podľa nej prejavujú zásadne v mestskom prostredí, na dedinách a v menších mestách nemajú LGBT ľudia na ružiach ustlané ani v Česku. Na Slovensku navyše pripomína ústavnú definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy, ktorá bola podľa nej čisto politickou záležitosťou bez odbornej či celospoločenskej debaty.

„Sú to drzé politické kroky k totálne kontrolovanej spoločnosti, ktorej sa dovolí iba konzumovať,” uviedla. Kultúra v takejto spoločnosti podľa nej nehrá rolu. Spoločnosť sa splošťuje a veľká časť ľudí sa necíti bezpečne – netýka sa to len LGBT komunity, ale aj Rómov, občanov židovského pôvodu, národnostných menšín či migrantov.

Odmietnutie ceny od českého ministra

O nominácii na cenu od českého ministra kultúry sa Daučíková dozvedela z listu priamo od ministra. Bez váhania sa rozhodla cenu odmietnuť, pretože prijatím by podľa nej pritakala nehoráznej kultúrnej politike, ktorú v Česku minister predvádza.

List dostala v júni a odpoveď okamžite zaniesla na podateľňu ministerstva. Ministra požiadal o dôvernosť do oficiálneho zverejnenia laureátov, čo dodržala, no vedela, že hneď po zverejnení svoj postoj zverejní aj ona.

Rovnako by sa podľa vlastných slov zachovala, keby ponuka prišla zo slovenského ministerstva kultúry. Obe ministerstvá vníma v úzkom spojení, vzájomne sa napodobňujú.

Práca umelca nepozná dovolenku

Svoju tvorbu Daučíková opisuje ako každodennú prácu v ateliéri, čistú pracovnú rutinu, ktorú má celý život. Nikdy nemala dovolenku a ani ich nemá rada. Byť umelcom podľa nej znamená byť ním 24 hodín denne, sedem dní v týždni.

Netvorí preto, aby veci vystavovala, ale preto, že musí. „Táto práca je každodenným zdokonaľovaním vlastného vnímania a nevyhnutnosťou vyjadriť sa,” uviedla s tým, že výsledok nemusí byť verejný. Zmysel má podľa nej vystavovať iba veci, o ktorých je človek presvedčený, že sú dobré a budú v spoločnosti fungovať.

Biela vrana ako symbol hodnôt

Ocenenie Biela vrana vníma Daučíková v absolútnom kontraste s cenou, ktorú odmietla v Česku. Nie je si istá, či si takéto prívlastky zaslúži, no ocenenie nevníma ako osobnú nálepku, ale ako symbolickú hodnotu a obraz hodnôt, ktoré si spoločnosť váži a potrebuje.

Spomedzi veľkých slov sa jej najviac páči samotný názov Biela vrana. „Je to úplný oxymoron, keďže vrana je predsa čierna,” poznamenala. Pozná však podľa nej veľa takýchto bielych vrán, hoci nemá priestor ich verejne oslavovať.