Príbeh lyžiarskej legendy: Staré vleky na Holom diele slúžili takmer pol storočia, no už sa nerozbehnú.

Príbeh lyžiarskej legendy: Staré vleky na Holom diele slúžili takmer polstoročie, no už sa nerozbehnú

Na konci dediny Višňové, kde sa úzka cesta začína kľukati k Lúčanskej Malej Fatre, panuje ticho. Prechádzajúci turisti vidia len strmú lúku, ale pre generácie obyvateľov Višňového je to miesto, ktoré má hlboký emocionálny náboj. Miesto, kde sa takmer päť desaťročí písal príbeh lyžiarskeho strediska Holý diel, ktoré si postavili vlastnými rukami a udržovali ho pri živote obetavosťou a silou vôle. Dnes, v dobe komerčných lyžiarskych centier, tento príbeh pôsobí priam neuveriteľne.

Začiatky lyžiarskeho strediska

V období medzi rokmi 1972 a 1973 zasadil do územia korene Milan Turský, ktorý so svojimi priateľmi hľadal spôsob, ako vytvoriť lyžiarske stredisko. „Chodili sme tam lyžovať celá partia a vznikla myšlienka, postaviť si vlek,“ objasňuje dnes už osemdesiatročný zakladateľ. V tých časoch neexistovali veľké developerské projekty, len nadšení jednotlivci a kontakty v prostredí. Prvý vlek bol malý, kotvičkový, poháňaný elektrocentrálou.

Nebola to jednoduchá práca

Kedysi cesta na svah neexistovala, a prvotný materiál sa nahováral starým pásovým traktorom a potom ho muži vynášali v rukách. Prevádzka požiadavkov po malej infraštruktúre vyžadovala obrovské nasadenie tých, ktorí mali v srdci lyžovanie. Turský spomína, ako sa z prvého vleku zakrátko vyvinuli prenosné vleky typu EPV 300, ktoré nevyžadovali stavebné povolenie, a ich mobilita umožnila zachovať lyžiarske tradície v regióne.

Aj srdciari robili zázraky

Richard Straňan, súčasný predseda lyžiarskeho oddielu, spomína, ako sa do budovania strediska aktivovali celé rodiny. V roce 1979 sa viaceré žilinské firmy dohodli s miestnymi úradmi a spoločne s dedinčanmi sa pustili do budovania strediska. „Keď bolo potrebné potiahnuť 600-metrový kábel z transformátora, prišlo osemdesiatštyri chlapov z dediny, aby pomohli v ťažkých podmienkach. Snažili sme sa stavbu držať na nohách silou vôle, pretože sme jednoducho chceli lyžovať,“ zdôrazňuje Turský.

Pamäť komunity a zánik strediska

Postupom času Holý diel prestal byť len športovým strediskom, stalo sa centrom spoločenského života celej komunity. Avšak, ako sa doba menila, stredisku sa začali vyhýbať mladí, ktorí nepoznali námahu s prevádzkou tradičného strediska. V posledných rokoch chýbali ludia ochotní obetovať čas a práca na vleku sa stala čoraz ťažšia.

„Dnešná generácia sa už nechce zamýšľať nad nezištnou prácou, akú robili naši predkovia. Namiesto toho sa preferuje jednoduchá, automatizovaná lyžovačka s minimálnou námahou. Preto som sa snažil oživiť spomienky na Holý diel organizovaním podujatí, aby si novšie generácie uvedomovali, že toto miesto má svoju dušu,“ dodáva Richard.

Dedičstvo Holého dieľa

Aj keď sú staré vleky v zlom technickom stave a ich obnova už nie je vo finančných možnostiach, Holý diel bude navždy symbolom úsilia a odhodlania komunity. Richard a jeho kolegovia sa snažia zachovať lúku nad Višňovým aspoň ako miesto pre verejné podujatia a spomienky. Turský sa s nadhľadom pozerá na ikony lyžiarskych čias a hovorí: „Bavilo nás to, chceli sme niečo urobiť a mali sme z toho dobrý pocit.“

Príbeh Holého dieľa sa teda stal viac než len záznamom o beznádeji športového strediska. Je to odkaz na silu komunity, ktorá sa spojila vo chvíľach ťažkostí, a dôkaz, že nezáleží vždy na modernizácii, ale na duši a odhodlaní zanechať stopu v spomienkach ďalších generácií.