Kristína Tormová: Zastúpila by som si na hrobe

Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe

Autorka v blogu píše o Dušičkách, rodinných tradíciách a spôsobe, akým si pripomíname zosnulých. November je podľa nej obdobím, keď ľudia zaliezajú domov, varia si horúci čaj, pozorujú farebné listy padajúce zo stromov a prepočítavajú, o koľkej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby.

„Ísť na hroby je jednou z niekoľkých chrumkavých príležitostí na to, aby sa rodina chrochnila v diskomforte. A čoskoro sú tu Vianoce! Sviatky rodinného nepokoja,“ uvádza Tormová.

Výraz „ideme na hroby“ má pre ňu špecifický význam. Kedysi chodila na step a hľadala vhodnú hladkú plochu, na ktorej by jej topánky s plieškami dobre ťukali. Takú plochu podľa nej poskytuje práve hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia. Nikdy si tam zastepovať netrúfla, hoci si myslí, že predkovia by to ocenili viac ako depresívne tváre nad hrobom tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína.

Spomína aj hnev na ceny chryzantém a sklamanie z toho, že potom rodina nepôjde všetci do cukrárne na koláčik, ako to bývalo zvykom, keď babička ešte žila. Dušičky označuje za krásne a plodné obdobie pre všetkých manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Spomína vety ako „babička by bola sklamaná“, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“, „aspoň na Dušičky má byť rodina spolu“ či „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.

Pýta sa, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá nefunguje a okrem genetickej informácie nemá dôvod stretávať sa, ide svojim predkom priamo pred ich hrob ukázať, akí sú dogabaní. S láskou k spomienkam na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, to podľa nej nemá nič spoločné.

U nich sa po hroboch vždy jedlo gaštanové pyré so šľahačkou. Tormová nemá rada gaštanové pyré, ale bola to tradícia, tak si vždy kúsok dala, aby tí okolo nej neboli sklamaní. Doteraz jej je z neho trochu nevoľno.

Píše, že rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko. Je im smutno, možno si predstavujú, že teraz sú na rade oni. Chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Ich smútok má podľa nej právo na svoj hrob, svoju chryzantému aj svoje slzy. Ak sa niekto v tom utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si podľa nej odbornú pomoc.

Autorka uvádza, že nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, a nechce, aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť, z ktorej bude každý rok dogabaná. Občas jej je smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, ale viac jej je šťastne, že ich mala. Nemá pocit, že odišli. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy. Miestami, vôňami, chuťami a príbehmi sa s nimi stretáva dennodenne.

„Moja rodina vie, že keď zomriem, majú ma rozsypať. Na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že budem pochovaná v hrobe, okamžite si zadovážte stepky a príďte si nado mnou zastepovať. Urobí mi to radosť. A potom ma odtiaľ vyberte a rozsypte na tú lúku,“ píše Tormová.

Dodáva, že dnes zapália veľa sviečok, lebo ich malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom. Budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú.