Aká je najriskantnejšia filmová cena? IGRIC nemá na Slovensku obdobu
Najnebezpečnejšia trofej na Slovensku? Filmová cena IGRIC je absolútnym unikátom
Kým vo svete filmári bojujú o zlaté sošky či kryštálové glóbusy, slovenské filmové a televízne umenie má svoj vlastný, mimoriadne osobitý symbol. Národná cena Igric nie je len najstarším a najprestížnejším ocenením pre domácich tvorcov, ale aj trofejou, ktorej vznik spája unikátny príbeh a dávka nečakaného rizika.
Yvonne Vavrová, režisérka, scenáristka, producentka a predsedníčka Slovenského filmového zväzu, hovorí o zákulisí IGRIC-u ako o röntgene do slovenskej kinematografie. Nebojí sa otvoriť témy tvrdej reality financovania, mýtov o zjednocovaní cien či čoraz populárnejšiu umelú inteligenciu.
Čím je IGRIC výnimočný a vďaka čomu nemá na Slovensku obdobu?
IGRIC je jediná slovenská filmová cena, ktorá má v životopise zákaz. Vznikla v roku 1967 na vlne československej novej vlny. Na prvom odovzdávaní v hoteli Devín sedel Martin Frič a Dominik Tatarka si odnášal cenu za scenár k Panne zázračnici. O dva roky neskôr filmový a televízny zväz FITEZ, ktorý ceny udeľoval, odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk v auguste 1968. Režim ho preto zakázal a IGRIC na vyše dvadsať rokov zmizol. Návrat prišiel v roku 1993.
IGRIC neoceňuje iba film ako celok, ale konkrétny tvorivý čin: réžiu, scenár, kameru, herectvo, animáciu či dokument. Hovorí o ľuďoch, ktorí za obrazom stoja, nielen o tých, ktorí sú priamo v zábere. A kladie vedľa seba film a televíziu, čo inde nie je samozrejmosť. Soška od Erny Masarovičovej nie je cenovka, ale socha: 33,8 cm bronzu a 2,4 kg váhy.
Prečo sa ceny nedajú zjednotiť?
Podľa Vavrovej jedna cena znamená jeden názor a kultúra potrebuje viac hlasov, nie jeden zjednotený. Ceny sa nelíšia logom, ale princípom. Akademické ocenenie vzniká hlasovaním členov, je to vlastne demokracia profesie. IGRIC udeľuje odborná porota tvorivých zväzov a hodnotí konkrétny tvorivý výkon naprieč filmom aj televíziou.
Svet to vie dávno. Oscar, BAFTA a Zlaté glóbusy existujú vedľa seba a nikomu nenapadne zlúčiť Cannes s Berlinale. IGRIC majú v rukách tri organizácie, ktoré ho vyhlasujú: Slovenský filmový zväz, Únia slovenských televíznych tvorcov a Literárny fond. Majú vlastné štatúty a financovanie a za sebou takmer šesťdesiat rokov tradície.
Kafkovská téma tohtoročného IGRIC-u
Tohtoročný IGRIC pracoval s kafkovským existencializmom, absurditou a pocitom človeka v nepochopiteľnom svete. Vavrová vysvetľuje, že Kafku si nevybrala ona, skôr si on vybral nás. V jeho románoch nejde iba o veľké úrady, súdy a zámky. Rovnako ho zaujímali systémy, ktoré si ľudia stavajú medzi sebou: v rodine, v práci, v láske.
Max Brod spomínal, že keď Kafka čítal priateľom prvú kapitolu Procesu, všetci sa smiali. On sám sa smial tak, že chvíľami nevedel pokračovať v čítaní. Kafka vedel, že absurdita je tragická iba dovtedy, kým sa jej nevysmejete. Potom sa z nej stane komédia, ktorá vám vráti moc.
Umelá inteligencia a hranice autorstva
AI je podľa Vavrovej najusilovnejší asistent, akého film kedy mal. Nikdy nie je unavený, nikdy neprotestuje, nemá zlý deň a nepýta si nadčasy. A práve v tom je jeho slabina, lebo umenie často vzniká v zlý deň, z protestu a z únavy, keď už človeku nezostáva nič iné než pravda.
Keď vznikla fotografia, maliari tvrdili, že maľba skončila. Fotografia ju v skutočnosti oslobodila od povinnosti verne zobrazovať svet a maliari sa mohli začať pýtať, ako ten svet cítia. Tak sa zrodil impresionizmus. Verím, že AI môže filmu urobiť rovnakú službu. Môže ho zbaviť povinnosti byť technicky dokonalý, pretože dokonalosť bude odteraz lacná. Ostane mu to, čo nevie nik iný: byť osobný.
Autorstvo sa podľa nej stráca tam, kde začíname zamieňať odpoveď za otázku. Umelá inteligencia pracuje s priemerom všetkého, čo už niekto vytvoril, a ponúka najpravdepodobnejší obraz. Umenie je však presne opačné: je to najmenej pravdepodobná voľba, ktorú niekto urobí a obháji si ju. Stroj vie nakrútiť západ slnka. Nevie však, prečo pri ňom niekto plakal.
Cena za celoživotný prínos pre Dušana Dušeka
Cena IGRIC 2026 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii bola udelená prozaikovi, scenáristovi a pedagógovi Dušanovi Dušekovi. Podľa Vavrovej generáciu Dušeka s mladými tvorcami spája pozornosť k detailu. Dušek vie napísať celý svet do jednej vety o vlaku alebo kufri. Najlepší mladí filmári robia to isté, iba namiesto vety použijú záber.
Keď Vavrová dostala za svoj hraný film Evina krížová cesta – Náhradná matka svoju Tvorivú prémiu IGRIC, mala pocit, že niekto videl jej prácu, vžil sa do nej a pochopil. Dnes sa snaží, aby ten pocit mali ďalší.
Čím je dnes IGRIC, odpovedá, že je to potulný komediant, ktorého raz zakázali a ktorý sa napriek tomu každú jeseň vracia pred bránu, aby pripomenul jednu vec: že tie dvere nestrážil nikto iný než my sami, a že boli celý čas otvorené.
