Prežil ruský tábor. Teraz varuje Európu: Nechápete, s kým máte dočinenia

Prežil ruský tábor. Teraz varuje Európu: Nechápete, s kým máte dočinenia

Prežil ruský koncentračný tábor a varuje Európu

Ukrajinský novinár Stanislav Asejev strávil takmer tisíc dní v ruskom zajatí na Donbase. Po okupácii časti regiónu v roku 2014 zostal v oblasti a tajne informoval o dianí na okupovaných územiach. V roku 2017 ho zajali proruskí separatisti. Nasledujúce dva a pol roka strávil vo väzniciach vrátane tajného koncentračného tábora Izolácia v Donecku.

O svojich skúsenostiach napísal knihu Svetlá cesta. Opísal v nej podmienky v zajatí aj to, ako prežil mesiace izolácie. Pomáhali mu dva protichodné pocity – láska k blízkym a nenávisť voči zodpovedným za jeho utrpenie. Pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie si 17. novembra v Prahe prevzal Cenu Pamäti národa.

Rovnaké impérium ako počas komunizmu

Podľa Asejeva ide v prípade Putinovho Ruska o totalitné červené impérium, s akým sa muselo vyrovnávať aj Československo počas komunistického režimu. „S fašistickou diktatúrou sa nemôžete dohodnúť. Nemôžete si ju kúpiť, nemôžete ju zastrašiť a nemôžete s ňou nájsť spoločnú reč,“ povedal. Práve o to sa podľa neho dnes Európa a Spojené štáty pokúšajú.

Sloboda sa pre neho v zajatí zmenila z teoretického pojmu na konkrétnu fyzickú aj metafyzickú skúsenosť na hranici života a smrti. Situáciu na fronte označil za možno najlepšiu zo všetkých hrozieb, ktorým Ukrajina čelí. Ruské územné zisky sú podľa neho mikroskopické v porovnaní s dĺžkou frontu a zaplatia za ne obrovskými stratami.

Najväčšou hrozbou je kritická infraštruktúra

V najbližších mesiacoch sa najviac obáva zničenia kritickej infraštruktúry, najmä v Kyjeve, a destabilizácie vnútropolitickej situácie. Rusko môže ničenie infraštruktúry využívať ako nástroj psychologického tlaku na obyvateľstvo.

Návrh, podľa ktorého by sa Ukrajina vzdala Donbasu výmenou za vstup do NATO, považuje pre Putina za absolútne neprijateľný. Nejde podľa neho o NATO ani o Donbas, ale o demontáž ukrajinského štátu. Život na okupovanom území je podľa neho miniatúrou koncentračného tábora – ľudia čelia represiám za akúkoľvek lojalitu voči Ukrajine, infraštruktúra je v zlom stave a obyvateľstvo má nízke finančné zabezpečenie.

Deportácie detí a zodpovednosť

K tvrdeniam, že Rusko ukrajinské deti neunieslo, uviedol, že medzi civilizovanými krajinami existuje konsenzus o ich návrate na územie pod kontrolou Ukrajiny. Pripomenul zatykač Medzinárodného trestného súdu na Vladimira Putina v súvislosti s deportáciami detí. Upozornil aj na mladých mužov z okupovaných území, ktorí dnes bojujú v ruskej armáde proti Ukrajine.

K šíreniu proruských názorov v strednej Európe povedal, že jeho generácia získala slobodu ako dedičstvo a nemusela za ňu bojovať. Preto je pre ňu tento boj mentálne vzdialený. Európa podľa neho vníma len povrchné prejavy, ako ostreľovanie, ale nechápe podstatu vojny. V zajatí ho prekvapilo, ako režim zomlel aj vlastných podporovateľov, podobne ako stalinské praktiky v 30. rokoch.

Strach zo zajatia a smrť ako vyslobodenie

Na fronte sa podľa vlastných slov najviac bál, že sa opäť dostane do ruského zajatia – to by pre neho znamenalo pomalú a bolestivú smrť. V zajatí sa smrť môže javiť ako forma vyslobodenia, na fronte však o nej človek nepremýšľa, inak by nedokázal plniť úlohy.

Ukrajina podľa neho najviac potrebuje moderné rakety protivzdušnej obrany, ktoré dokáže poskytnúť len niekoľko západných krajín. V spoločnosti je preto potrebné udržať presvedčenie, že Ukrajina je na správnej strane a Rusko je agresor. Ak sa tento konsenzus stratí, začne klesať aj finančná podpora.