Bolesti chrbta či kolien? Na vine môžu byť zanedbané chodidlá

Bolesti chrbta a kolien môžu prameniť zo zanedbaných chodidiel

Chodidlá trávia väčšinu života v topánkach a pozornosť im venujeme, až keď začnú bolieť. „To spôsobuje, že väčšinu práce za ne vykonáva obuv a svaly časom ochabujú,“ upozorňuje tréner rehabilitácie profesionálnych futbalistov Gregor Stumpf.

V posilňovni sa trénujú takmer všetky svalové partie, na chodidlá sa však zabúda. Hoci práve na nich kráčame, vnímajú sa skôr ako pasívny prvok pohybu. Odborníci to považujú za vážne zanedbanie a odporúčajú pravidelný tréning chodidiel.

„Chodidlu proste chýba viditeľnosť,“ hovorí Ulrich Betz, vedúci Inštitútu fyzikálnej terapie, prevencie a rehabilitácie na Lekárskej univerzite v Mohuči. „Od detstva ho zatvárame do topánok a prakticky mu nevenujeme pozornosť. Práve preto mu pacienti ani lekári často nevenujú náležitú pozornosť.“

Veda dlho považovala chodidlo za pasívny prvok. „Keď som študoval, považovalo sa za hotovú vec, že chodidlo nie je veľmi vhodné na tréning,“ hovorí Gregor Stumpf, špecialista na športové vedy z Monheimu, ktorý pracuje ako tréner rehabilitácie a prevencie v Bayer 04 Leverkusen. Dnes sa chodidlo vníma ako dynamický systém, ktorý sa neustále prispôsobuje.

Dôležitú úlohu hrá pri chôdzi a behu, kde prenáša silu z tela na podklad a tvorí základ pohybového reťazca. Funguje aj ako radar, ktorý nám poskytuje spätnú väzbu.

„Keď sa rozprávame počas prechádzky, gestikulujeme a myslíme na niečo úplne iné ako na chodidlá,“ vysvetľuje Betz. „A napriek tomu sa neprevrátime. Chodidlá nás samostatne vedú cez prekážky a na pozadí sa starajú o to, aby sme nestratili pôdu pod nohami.“

Najnovšie štúdie z Turecka potvrdzujú, že u pacientov s artrózou kolenných kĺbov alebo bolesťami chrbta sa zistili vážne nedostatky vo fungovaní a postavení chodidiel. „Ak sa pri terapii a rehabilitácii berie do úvahy pozícia chodidla,“ hovorí vedúca výskumu Gamze Demircioğlu z Istanbul Atlas University, obe doleglosti majú miernejší priebeh.

Betz odporúča jednoduchý trojkrokový test postojačky. Prvým krokom je skontrolovať zozadu zvislé postavenie pät – ak sa nakláňajú dovnútra, môže ísť o plochovbočenú nohu. Druhým je posúdenie pozdĺžnej klenby, ktorá by mala byť vysoká približne ako šírka palca na ruke. Tretím krokom je kontrola prstov, ktoré by mali byť uložené rovno, v predĺžení priehlavku.

Ak test naznačuje vadu, najmä v kombinácii s bolesťami, oplatí sa navštíviť ortopéda a zvážiť ortopedické vložky alebo špeciálnu obuv. Vždy sa oplatí chodidlá cvičiť. „Máme 26 kostí chodidla spojených kĺbmi, ktoré uvádzajú do pohybu svaly,“ vysvetľuje Betz. „Tieto svaly sa dajú trénovať.“

Nedostatok povedomia o vlastných chodidlách vyplýva z toho, že sú väčšinu dňa zatvorené v topánkach. „To spôsobuje, že väčšinu práce za ne vykonáva obuv a svaly časom ochabujú,“ vysvetľuje Stumpf.

Objavujú sa otázky, či nie je lepšie chodiť boso alebo v barefoot topánkach. Austrálsky tím testoval na deťoch vo veku 9 – 12 rokov bežnú obuv a barefoot topánky. Tie druhé výrazne posilnili svaly chodidiel a zlepšili rovnováhu pri chôdzi. Ďalšie štúdie potvrdzujú, že deti v barefoot obuvi menej zakopávajú a padajú.

V experimente Liverpoolskej univerzity šesťmesačné nosenie barefoot obuvi zlepšilo silu svalov chodidiel v priemere o 57,4 percenta u účastníkov pod tridsať rokov.

Pred kúpou je však potrebné zvykať si postupne a nenosiť ich celý deň. „Tieto topánky nie sú zázračný liek,“ varuje Stumpf. Mnohí roky kompenzovali nesprávne postavenie chodidiel špecifickým spôsobom chôdze a držania tela. „Tieto návyky nezmiznú len preto, že si obujeme barefoot topánky,“ zdôrazňuje.

Betz varuje: „Barefoot topánky sú vhodné len pre ľudí so správne vytvarovanými chodidlami. Kto má priečne plochonožie alebo vysoké chodidlo, pociťuje v týchto oblastiach osobitnú záťaž. Bez korekcie v podobe stabilnej topánky alebo ortopedickej vložky nebudú nárazy stlmené.“

Alternatívou je posilňovanie svalov chodidiel špeciálnymi cvičeniami. Klasické cvičenie spočíva v roztáčaní prednej časti chodidla voči päte. Na začiatku sa vykonáva v sede – predná časť sa opiera o zem a pätu sa snažíme postaviť do zvislej polohy. „Kľúčové je, aby predná časť chodidla zostávala neustále na zemi,“ zdôrazňuje Betz.

Po zvládnutí základov možno cvičiť postojačky, na jednej nohe alebo na mäkkom podklade, prípadne so zatvorenými očami. „Zvyčajne je potrebných najmenej šesť týždňov na to, aby sa spozoroval merateľný a trvalý efekt,“ uzatvára Stumpf.