Zanechala školstvo a je pekárkou: Dnes vstávam o piatej a som šťastná

Sekla so školstvom a stala sa pekárkou: Ak by som neodišla, prišla by som o rozum

Alžbeta Vlčková (36) vypredá celú ponuku svojej vegánskej pekárne ešte pred obedom. Cesto si nachystala včera popoludní, fermentovalo celú noc. Do rúry vloží oškvarkové pagáče, v ktorých nie sú oškvarky, spočíta šišky a pripraví moravské koláče. O piatej ráno je v budove bratislavskej Tržnice ticho a tma. Pre Alžbetu je to od apríla bežný začiatok pracovného dňa.

Pred pár rokmi sa každé ráno ponáhľala do školy, kde učila francúzske deti slovenčinu. Takmer vyhorela. „Priznám sa, že som bola v stave, že by som radšej išla kopať kanály. Dala som výpoveď a išla na kurz cukrárky,“ hovorí o pol deviatej, keď pred jej fialovou pekárňou stojí rad ľudí.

Pochádza z Kysúc z učiteľskej rodiny. „Doma sa bazírovalo na akademickom vzdelaní, preto mi ani nenapadlo študovať niečo iné,“ usmeje sa. Už počas štúdia francúzštiny a učiteľstva vedela, že učiť nechce. „Zistila som, že nemám dostatočne blízky vzťah k deťom. Keď sa nás učiteľka na konci piateho ročníka pýtala, kto plánuje reálne učiť, hneď som povedala, že ja určite nie.“

Po promóciách odišla na ročný dobrovoľnícky pobyt do francúzskeho Saint-Étienne, kde učila v družine. Po návrate pracovala v korporáte, potom opäť dva roky v školstve. „Absolútne som sa utvrdila v tom, že musím odísť, ak nechcem prísť o zdravý rozum a posledné zvyšky nervov,“ priznáva. Vegánkou sa stala zo dňa na deň počas študijného pobytu Erasmus vo Francúzsku. „Stačilo mi pozrieť si jeden dokument a rozhodla som sa.“

Na pohovore do vegánskeho bistra sa jej ani nepýtali, či vie variť. Postupne prešla viacerými podnikmi. Absolvovala rekvalifikačný kurz na pekárku a prax si zohnala v jednej bratislavskej pekárni. „Väčšinou som robila s chlebovým cestom, a keďže chlieb je prirodzene vegánsky, nemusela som prísť do kontaktu s mäsom ani rozbíjať vajcia,“ vysvetľuje.

Po kurze absolvovala živnostenské skúšky. Kým začala hľadať priestor, prešli dva roky. Mama ju odhovárala a presviedčala, aby sa vrátila do školstva. „Až kým sme si neotvorili tento priestor, nedôverovala môjmu nápadu. Dnes je už mama pokojná, lebo vidí niečo hmotné,“ myslí si.

Najprv si podnikanie vyskúšali s priateľom Dominikom prostredníctvom komunitných nedieľ pod bytovkou. „Prišli kamaráti, potom susedia a zrazu sa na ulici tvorili dlhé rady,“ opisuje Dominik. Stálou ponukou sú moravské koláče s tvarohom a čučoriedkami. „Keď ich Alžbeta prvýkrát upiekla a ja som ich ochutnal, vedel som, že toto je produkt, ktorý musíme mať v ponuke navždy.“

Priestor pekárne tvoria tri menšie spojené priestory – vpredu predajňa, vzadu výrobňa. Pri vegánskej pekárni je schvaľovací proces pre hygienu jednoduchší, nepoužívajú surové vajcia ani mliečne výrobky. „Keby som pracovala s mäsom alebo klasickými oškvarkami, musela by som mať oddelené stoly a umývadlá na rozbíjanie vajec,“ prezrádza.

O rozšírení neuväžujú. „Vidím sa stále tu. Nemáme ambície budovať sieť prevádzok. Chcem si udržať osobný dohľad nad kvalitou,“ rozhodne hovorí Alžbeta. Inšpiráciu našli na dovolenke na Bali, kde ich očarili pouličné rodinné stánky. Asi tretinu klientely tvoria ľudia s intoleranciou na laktózu alebo alergiou na mliečnu bielkovinu.

„Zaplnili sme dieru na trhu, pretože nič podobné v Bratislave nebolo, a hlavne sú naše produkty chutné. Najviac ma teší, keď si to ľudia kúpia preto, že im to jednoducho chutí,“ povie Alžbeta. „Nechcem do nikoho hustiť aktivistické poučky. Pre mňa je toto mierumilovnejšia forma aktivizmu.“

Príchuť šišiek menia každý týždeň. Populárne sú aj vegánske oškvarkové pagáče z údeného tofu. „Chodia na ne dokonca aj muži, ktorí často ani netušia, že sú vegánske,“ opisuje Alžbeta. „Mne vyhovuje upiecť takéto množstvo. Nechcem piecť trojnásobok a sušiť koláče na pultoch do poobedia. Nechceme sami seba vykorisťovať naháňaním sa za neustálym výkonom. Vegánstvo je aj o miere,“ uzatvára.