Čech ošetroval popálené deti v Gaze: Strieľali aj na nás, tá skaza je nepredstaviteľná

Čech ošetroval popálené deti v Gaze: Izraelčania strieľali aj na nás, tá skaza je nepredstaviteľná

Stanislav Havlíček z Lekárov bez hraníc pôsobil v roku 2024 v Pásme Gazy. Ako lekárnik mal na starosti projekt poskytovania primárnej starostlivosti pre pacientov, ktorí prišli o zázemie svojich praktických lekárov či nemocníc. Venoval sa chronickým pacientom, ľuďom s akútnymi ťažkosťami aj raneným.

„S vojnou a konfliktom sa rozpadol celý systém poskytovania zdravotnej starostlivosti. Viedli sme popôrodné oddelenie v nemocnici al-Emiráty, ktorá bola v tom čase jedinou funkčnou pôrodnicou v Gaze,“ opisuje Havlíček.

Najčastejšími zdravotnými problémami boli infekcie dýchacích ciest u detí, kožné ochorenia pre nedostatok vody a hygieny, hnačky či zápchy. Neskôr sa rozvinula podvýživa u dospelých a akútna podvýživa u detí.

Zdravotníctvo v Gaze dnes funguje len v obmedzenom režime. „Z pôvodných 35 nemocníc funguje 14, teda menej než polovica, a žiadna z nich nefunguje na sto percent,“ uvádza Havlíček. Chýba zdravotnícky materiál, základné vybavenie aj infraštruktúra.

Ako príklad extrémnej závislosti od jednotlivých komodít uvádza motorový olej, ktorého cena v Pásme Gazy presiahla 1000 eur za liter. „Keď sme pre generátor nemali olej, museli sme úplne zastaviť prevádzku našej odsoľovacej stanice. Kapacita našej distribučnej siete tak poklesla približne na polovicu,“ hovorí.

Humanitárna pomoc vrátane liekov je podľa neho nedostatočná. „Mám správy, že napríklad na jeseň minulého roka došla všetka sterilná gáza. Začala sa preto používať nesterilná gáza, ktorú sa naši kolegovia snažili sterilizovať,“ približuje s tým, že pre jedno zariadenie bolo potrebných približne desaťtisíc balení sterilnej gázy denne.

Do Gazy sa nedostávajú ani invalidné vozíky či niektoré typy barlí, hoci každý štvrtý zranený potrebuje následnú starostlivosť a rehabilitáciu. Chýbajú aj základné potraviny – múka, ryža či olej.

„Rozvíjajúcu sa podvýživu u detí sme začali registrovať už v zime roku 2024 po prvej veľkej blokáde. Hladujúce deti znamenajú oneskorenie fyzického aj mentálneho vývoja a podľa miery poškodenia môže ísť aj o nezvratné následky,“ upozorňuje Havlíček.

Najviac ho prekvapil neustály zvuk dronov, lietadiel, helikoptér, streľby a výbuchov. „A najväčším prekvapením po dvoch rokoch je, že rok po uzavretí prímeria sa na tom takmer nič nezmenilo. Prímerie znamená, že sa v Gaze stále strieľa, dva milióny obyvateľov sa tiesnia v utečeneckých táboroch na tretine pôvodného územia a naše tímy denne ošetria jednotky až desiatky zranených,“ hovorí.

Izrael podľa neho vybudoval v Pásme Gazy takzvanú žltú líniu a strieľa po ľuďoch, ktorí sa pohybujú v jej blízkosti. Humanitárni pracovníci nie sú do Pásma Gazy vpúšťaní. Lekári bez hraníc nie sú jedinou organizáciou, ktorá dostala výpoveď z tohto územia – okrem nich tam bolo 36 ďalších organizácií.

Havlíčkovi utkvel v pamäti prípad jeho kolegu, skladníka v lekárni. „Niekedy v polovici februára sme zaznamenali útok tankom na dom, v ktorom bývali rodiny našich zamestnancov. Napriek tomu, že bol dom označený logom Lekárov bez hraníc, dostal priamy zásah strelou z tanku a vypukol v ňom požiar,“ opisuje.

Na mieste zomreli dve ženy, ďalšie dve utrpeli masívne popáleniny. Kolegovi zomrela manželka aj matka, jeho dve dcéry boli zranené a dve sestry utrpeli vážne popáleniny. „Pre mňa bolo najťažšie, keď som ho ráno stretol v práci. Do práce totiž prišiel, pretože mu to v tej chvíli dávalo väčší zmysel než zostať doma a smútiť,“ spomína Havlíček.

Z praxe ho najviac zasiahlo približne dvojročné popálené dievčatko s popáleninou cez celý chrbát. Rana sa infikovala pseudomonádou a každý preväz bol spojený s obrovskou bolesťou. „Ja som mal v tom čase pre celú poľnú kliniku a na bližšie neurčený čas posledných päť ampúl morfínu. Ona bola jednou z pacientok, ktorým sme ho pri každom preväzovaní podávali,“ hovorí.

Najväčším problémom obyvateľov Gazy je podľa neho to, že nevidia svoju budúcnosť. „Pred rokom bolo uzavreté prímerie, ale nemohli sa vrátiť na miesta, kde predtým žili, začať s obnovou a reštartom svojich životov. Stále žijú v režime utečencov v núdzových prístreškoch a vôbec nevidia žiadnu šancu na zmenu,“ uzatvára Havlíček.