Sociálka zlyhala pri vraždách detí. Za dverami úradov vládne chaos
Kde bola sociálka, keď deti vraždili? Za dverami úradov vládne chaos, na ktorý doplácajú nevinní
Brutálny útok na dve maloleté dievčatá na východe Slovenska je len ďalším dielom v desivej skladačke zlyhaní štátu pri ochrane detí. Od dvojnásobnej vraždy v Staškove a obdobnej tragédie v Spišskej Starej Vsi sa verejná diskusia točí okolo chýbajúcich kamier v školách či pochybení policajtov a psychológov.
Základnou otázkou však zostáva, kde je kľúčový orgán sociálnoprávnej ochrany detí. Práve sociálna kuratela má poznať rodinné pomery rizikových detí, riešiť prostredie, v ktorom vyrastajú, a zasiahnuť skôr, než sa prípady zvrhnú na fatálne tragédie.
Sociálna poradkyňa Ida Želinská upozorňuje, že orgány sociálnoprávnej ochrany mali v týchto príbehoch vystupovať ešte predtým, než sa tragédie stali. „Mali by byť vlastne všade tam, kde ste to vymenovali. Sú to práve tí ľudia, ktorí majú vytvárať sieť pomoci pre deti čímkoľvek ohrozené, alebo pre deti, ktoré signalizujú, že sa v nich niečo deje,“ uviedla s tým, že by mali úzko spolupracovať so školami aj políciou.
Podľa zákona platí, že každý, kto má vedomosť o porušovaní práv dieťaťa, má takúto skutočnosť nahlásiť. Orgány sociálnoprávnej ochrany detí majú následne stanoviť stupeň ohrozenia a určiť plán ďalšieho postupu.
V prípade Staškova bolo rodinné prostredie evidentne hlboko rozvrátené a chlapec bol zverený do náhradnej starostlivosti starých rodičov, ktorí pravdepodobne nemali dostatok kompetencií či síl na náležitú výchovu. Odborníci zdôrazňujú, že nešlo o skrat, ale o dlhodobý problém.
Želinská upozorňuje, že sociálka má síce obrovské kompetencie – jej pracovníci vystupujú na súde ako zástupcovia detí – no sieť pomoci je nesmierne riedka. „Ľudia na úradoch síce sedia, no stávajú sa z nich len dohovárači,“ povedala s tým, že chýba konkrétna ponuka systému.
Ako príklad uviedla dostupnosť odbornej starostlivosti. „Ak sociálna pracovníčka zistí, že dieťa je podľa školskej psychologičky na hrane a potrebuje psychiatrickú starostlivosť, aké máme čakacie doby? Celá táto sieť je virtuálna a preplnená ľuďmi, ktorí bezvýsledne čakajú na pomoc,“ dodala.
V prípade Spišskej Starej Vsi, kde mladý muž zavraždil učiteľku a spolužiačku, už podľa nej vieme, že systém kurately zlyhal. „Plány síce mali vypracované a na papieri vyzerali fantasticky, ale v realite tam vôbec neboli,“ uviedla.
Ďalším problémom je podľa nej personálna situácia. Pracovníci sa na úradoch striedajú, pretože práca je zle platená. „Vydržia pol roka či rok a odídu,“ povedala s tým, že prípadov je toľko, že ich pracovníci neberú ako konkrétne mená, ale len ako spisy a čísla.
Kritická je aj otázka priorít. „Pred 10 až 15 rokmi u nás prudko narástol počet rodičovských sporov. Ľudia na úradoch na to neboli vyškolení ani pripravení, zamotali sa do nich a dnes utápajú obrovské množstvo úradníckeho času v rodičovských konfliktových agendách,“ vysvetlila.
Problém vidí aj v rozdelení práce. Vo väčšine úradov funguje takzvaný písmenkový systém, pri ktorom pracovník lieta po celej lokalite k ľuďom vzdialeným aj hodinu cesty. „Keby existovalo terénne rozdelenie podľa lokalít, pracovníci by lepšie pozorovali väzby, videli by dianie v komunite a poznali by bezpečných ľudí na neformálnej úrovni,“ uviedla.
Ďalším problémom je podľa nej vzdelanie. „Na niektorých úradoch pracujú ľudia len s bakalárskym titulom. Naozaj sa chcete nechať zastupovať na súde v kľúčovom spore človekom, ktorý nemá ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa?“ pýta sa.
Želinská upozorňuje aj na byrokratizáciu systému. „Napísať čo najmenej často znamená najviac ochrániť samého seba. Keďže nie sme nastavení na úrovni hodnôt, násilie v rodinách sa veľmi ľahko zjednodušuje na obyčajný rodičovský konflikt,“ povedala.
Spomína pritom situácie, keď súd pri rozvode umožní násilníkovi stretávať sa s dieťaťom bez toho, aby musel čokoľvek zmeniť na svojom správaní. „Štát začína rezignovať na dobré mravy,“ dodala.
Podľa jej slov sa často stretáva s tým, že sociálne pracovníčky hovoria: „Viete, ale oni sa musia dohodnúť, lebo my sa ho tu všetci bojíme a obávame sa jeho sťažností.“
Riešenie vidí v systémových zmenách. „Netreba meniť všetko, veci sú opraviteľné. Ľudia potrebujú spravodlivosť. Ak nastavíme inštitúcie tak, aby vedúcimi pracovníkmi boli odborné a organizačné špičky, ak budeme prijímať sťažnosti ako podnet na premýšľanie a nie ako hrozbu, posunieme sa. Je to o hodnotách,“ uzavrela.


