Komik kritizuje koalíciu: Taraba a Šimkovičová satiru nezvládajú
Komik naložil koalícii: Taraba či Šimkovičová satiru nezvládajú. Tušia, že ich moc nemá pevné základy
Bývalá tvár politickej satiry a zakladateľ zoskupenia Silné reči Ján Gordulič po rokoch vymenil pódium za pozíciu manažéra. V rozhovore opisuje aj to, ako sa na Slovensku zmenila scéna politického humoru. Upozorňuje pritom, že ľudia, ktorých do funkcií katapultovala len strana, satiru nezvládajú, pretože tušia, že ich moc nemá pevné základy.
Pri príležitosti uvedenia jeho novej divadelnej hry Pravda v háji sme sa rozprávali o limitoch humoru, stave polarizovanej slovenskej spoločnosti, no nevyhli sme sa ani spomienkam na Ťažký týždeň.
Politici dnes robia humor sami
Podľa Gorduliča sa v súčasnosti zmenilo hlavne to, že humor dnes robia samotní politici. Kedysi tvorcovia vymýšľali, ako z reálnej udalosti urobiť vtip. Dnes robia vtipy priamo politici a otázkou zostáva, čo sa k tomu dá ešte pridať, ako to zasadiť do kontextu a čo s tým vedia urobiť samotní komici, keď je už samotná politika smiešna.
Na otázku, či sa politici boja humoru, keď ho sami vytvárajú, Gordulič odpovedá, že to nerobia zámerne. Polovica ľudí sa na tom nesmeje a druhá polovica tvrdí, že si z nich niekto robí srandu a hádže im polená pod nohy. Ako dodáva, politici to nerobia preto, aby to bolo smiešne, ale vždy to tak vypáli.
Moc bez pevných základov
Podľa Gorduliča diktátori, ľudia pri moci a najmä tí, ktorých do funkcií doslova katapultovala strana – ako Tomáš Taraba, Matúš Šutaj Eštok či Martina Šimkovičová – satiru veľmi nezvládajú. Tušia totiž, že ich moc nemá pevné základy. Nejde podľa neho o prípad, keď človek na sebe celý život makal, vypracoval sa a teraz chce niečo vrátiť spoločnosti, lebo už má zarobené. Strana ich jednoducho dosadila do pozície, zrazu majú pred menom funkciu ministra či štátneho tajomníka, a keď si z nich niekto robí srandu, znevažuje ich funkciu. Nemajú nič iné, čoho by sa chytili, preto humor nemajú veľmi v láske.
Hranice humoru
Na otázku, kde je pre neho hranica pri politickom humore a satire, Gordulič uvádza dve základné pravidlá. Prvým je nerobiť si srandu z vecí, za ktoré ľudia nemôžu – z toho, že je niekto na vozíčku, ako vyzerá, či je tučný alebo chudý. Ako príklad uvádza zakoktávanie Andreja Danka, pri ktorom je na pováženie, či ide o fyziologickú vec, alebo by sa toho zbavil, keby si dával pozor a išiel na rečnícke školenie. Pravidlo číslo jedna teda znie: robiť si srandu z toho, čo ľudia robia, nie z toho, akí sú.
Druhé pravidlo hovorí, že čím je vtip drsnejší, tým musí byť vtipnejší. Ak sa niekto do niekoho pustí veľmi prísne a drsne, musí to byť naozaj dobrý vtip, aby sa do toho oplatilo ísť. Najhoršie je podľa Gorduliča, keď je niekto len drsný, vulgárny, xenofóbny, rasistický či homofóbny, no chýba tomu vtip. Treba to vedieť vyvážiť.
Príklad Huliaka a vtip o čele
Gordulič reaguje aj na spomienku Lucie Sitár Pazičovej, hlavnej scenáristky Ťažkého týždňa, ktorá pred dvoma rokmi uviedla, že vtip o Kuffovom čele by jej neprešiel, keď s ním pripravovala reláciu. Podľa Gorduliča by to muselo byť opäť mimoriadne vtipné a nesmelo by to byť postavené len na tom čele. Ak sa do niekoho pustia a spomenú to raz v dobrom kontexte, tak je to v poriadku. Ak by však celá relácia mala stáť na tom, aké má niekto čelo, do toho primárne nejde.
Ako konkrétny príklad politika, z ktorého výzoru sa robí sranda, no on by do toho nešiel, uvádza Rudolfa Huliaka. Podľa Gorduliča stačí pustiť samotný záznam – Huliakov pád zo stoličky sú hotové silvestrovské scény. Nepostavil by na tom celú minútu relácie, ale použil by to ako ilustráciu, napríklad s komentárom: „Keď bude padať vláda, bude to vyzerať takto.” Stalo sa to, všetci to videli. On si mohol dať pozor na stoličku a STVR mohla mať inak navrhnuté štúdio.
Návrat k Silným rečiam
Gordulič sa vracia aj k tomu, či neľutuje, že v Ťažkom týždni skončil. Snaží sa neľutovať svoje minulé rozhodnutia a väčšinou to uzavrie tak, že s informáciami a v situácii, v akej bol v danom momente, urobil najlepšie možné rozhodnutie. Súčasnej relácii fandí a drží palce. Občas má podľa vlastných slov momenty, keď si povie, že pri státisícoch videní mohol tam byť on a teraz to idú robiť v Česku. Zároveň ho nesmierne bavia Silné reči a baví ho aj dcéra, s ktorou trávi veľa času. Všetko je podľa neho tak, ako má byť.
