Spoliehať sa na Putinovu dobrosrdečnosť je hazard s existenciou Slovenska

Spoliehať sa na Putinovu dobrosrdečnosť je hazard s existenciou Slovenska

V spore Viliama Karasa s Františkom Mikloškom nejde len o jednu pôžičku. Otázka neznie, koľko máme zaplatiť Ukrajine, ale koľko by Slovensko zaplatilo za svet, v ktorom sa Ukrajina neubráni.

V reakciách na ruskú revizionistickú a imperialistickú vojnu proti Ukrajine sa čoraz jasnejšie črtajú tri postoje. Podľa prvého sme pevne v EÚ a NATO, Rusko je agresor, hranice sa nesmú meniť silou, ale Slovensko nemusí niesť každý ďalší účet za pomoc Ukrajine. Do tejto polohy sa dostal podpredseda KDH Viliam Karas, keď označil za korektné, že sa Slovensko nezapojí do ďalšej pôžičky.

Druhý vychádza z rovnakej geopolitickej premisy, ale robí z nej iný záver: ak je nezávislá a obranyschopná Ukrajina na našej východnej hranici súčasťou bezpečnosti Slovenska, nemožno oddeliť tento cieľ od primeraného podielu na nákladoch. Takto argumentuje František Mikloško a po jeho spore s Karasom aj oficiálne KDH.

Robert Fico však vytvára tretí tábor. Vojna na Ukrajine podľa neho nie je naša vojna, dodávky munície ju predlžujú a sankcie proti Rusku sú neúčinné. Heslo „ani náboj Ukrajine“ podľa tejto logiky znamená, že odopretím pomoci má Únia donútiť Ukrajinu prijať Putinove ultimáta. Minister obrany Robert Kaliňák vidí garancie slovenskej bezpečnosti v priateľských vzťahoch s Ruskom.

K tomu pribudli Ficove pochybnosti o článku 5 NATO, úvahy o vojenskej neutralite a obdiv k Trumpovi a Putinovi. Hnutie Republika sa k tejto predstave otvorene pridáva. Milan Uhrík hovorí, že s pomocou Ukrajine treba skončiť. Smer už spoluprácu s Republikou pokladá za hotovú vec.

Verejná mienka vytvára pre alianciu so Republikou priaznivé prostredie. Focus nameral, že 60 percent respondentov považuje Zelenského skôr za politika, ktorý vojnu predlžuje. GLOBSEC zistil, že 63 percent Slovákov si myslí, že pomoc Ukrajine vojnu zbytočne predlžuje. Spoločnosť však nie je jednoducho proti Ukrajine – Eurobarometer nameral 72-percentnú podporu finančnej a humanitárnej pomoci Ukrajine a 58-percentnú podporu sankcií proti Rusku.

Mikloško vyčítal Karasovi, že jeho postoj je „videním Smeru, SNS a Republiky“. Karas približovanie k Smeru odmietol a pripomenul, že ako minister hlasoval za vojenskú pomoc Ukrajine. Podpredseda Smeru Ľuboš Blaha však oznámil, že Karas konečne povedal to, čo Smer tvrdí roky – „žiadne peniaze na Ukrajinu“.

Tento spor by bol menej závažný, keby sa ruské ambície končili Donbasom. Kremeľ však ešte v decembri 2021 oficiálne požadoval faktický návrat bezpečnostných pomerov v strednej a východnej Európe pred rozšírením NATO. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová 30. septembra vyhlásila európske zbrojovky vyrábajúce zbrane pre Ukrajinu za potenciálne vojenské ciele Ruska.

Transatlantická väzba prestáva pôsobiť samozrejme, lebo Trumpova politika oslabila dôveru európskych spojencov v stabilitu amerických garancií. Na stole je existenčná otázka: je práve teraz vhodný okamih na oslabovanie väzieb s EÚ a NATO a experimentovanie s neutralitou?

Ak sa po voľbách stane vládnym programom spochybňovanie článku 5 a predstava o neutralite, vznikne pre Slovensko krajne riskantná bezpečnostná situácia. Spoliehať sa na dobrosrdečnosť vojnového zločinca, ktorý sa neštíti unášať deti a masakrovať civilné obyvateľstvo, je hazard s existenciou samostatnej suverénnej slovenskej štátnosti.

V spore Karasa s Mikloškom preto nejde len o jednu pôžičku. Otázka neznie iba, koľko ešte máme zaplatiť Ukrajine, ale koľko by Slovensko zaplatilo za svet, v ktorom Ukrajina prestane byť schopná ubrániť svoju suverenitu a vojnové Rusko dostane príležitosť znovu skúšať posúvať hranice svojej sféry vplyvu. Mikloško má pravdu, že obrana Ukrajiny je aj obranou Slovenska a že musíme niesť primeraný diel nákladov a nesprávať sa ako čierny pasažier.