Náhodný objav, ktorý zmenil svet: Alexander Fleming revolúciu v medicíne neplánoval

Náhodný objav, ktorý zmenil svet: Alexander Fleming revolúciu v medicíne neplánoval

Až prelomový objav penicilínu, ktorý mal dlhodobé dopady na modernú medicínu, sa zrealizoval prostredníctvom nečakanej súhry okolností, ktorú zdôrazňoval Alexander Fleming počas svojho života. Tento významný objav, hodnotený ako jeden z najväčších vedeckých úspechov 20. storočia, mu vyniesol Nobelovu cenu v roku 1945.

Alexander Fleming sa narodil v roku 1881 ako tretie dieťa škótskeho farmára. V mladosti sa presťahoval do Londýna k svojmu bratovi Thomasovi, ktorý ho motivoval k štúdiu medicíny. Predtým, ako sa rozhodol venovať lekárskej kariére, strávil štyri roky v lodnej spoločnosti. Po smrti strýka Johna sa rozdelil rodinný majetok a Fleming využil svoj podiel na investície do vzdelania, zapísal sa na St Mary’s Medical School, ktorú úspešne ukončil v roku 1906.

Hoci jeho odborné zameranie bolo na medicínu, už v roku 1900 začal vojenskú službu ako strelec v škótskom pluku. Počas svojho štúdia sa stretol s priekopníkom v oblasti vakcín, sir Almrothom Wrightom, ktorý ho povzbudil k dodatočnej výskumnej práci.

Antiseptiká nestačili

Počas prvej svetovej vojny pôsobil Fleming v armádnom lekárskom zbore vo Francúzsku. Ako vojenský lekár začal skúmať antibakteriálne lieky, keď si uvedomil, že mnohí ranení vojaci umierajú na sepsu. Vynašiel si vlastný názor na liečbu, keď publikoval príspevok v odbornom časopise The Lancet, v ktorom tvrdil, že antiseptiká sú nie vždy účinné, a odporučil dôslednejšie hodnotenie rán. Napriek tomu väčšina lekárov zostala pri tradičných praktikách.

Fleming sa nevzdával a v roku 1922 objavil lyzozým, ktorý mal iba slabé antibakteriálne vlastnosti, čo ho povzbudilo pokračovať v jeho výskume.

Pleseň, ktorá zabíja baktérie

Podľa histórie sa k jeho najslávnejšiemu objavu dostal náhodne. Po prechladnutí preniesol nosový výtok na Petriho misku, ktorú zabudol na svojom stole. Po dvoch týždňoch zistil, že baktérie rástli, ale miesto, kde bol hlien, ostalo neporušené. Tento jav ho podnietil k ďalším experimentom, pri ktorých objavil enzým lyzozým. Následné výskumy odhalili, že sa nachádza aj v slinách, slzách a koži.

V roku 1928 začal skúmať stafylokoky a opäť ho sprevádzala náhoda, keď laboratórium nebolo najsprávne udržiavané. Stafylokoky sa v otvorenej nádobe kontaminovali spórami plesne. Po návrate z dovolenky Fleming zistil, že baktérie v blízkosti plesne uhynuli. Týmto spôsobom izoloval látku, ktorú neskôr označil ako Penicillium notatum a začal skúmať jej účinnosť proti rôznym bakteriálnym infekciám.

Priekopník penicilínu

Na jeseň 1928 publikoval výsledky svojho výskumu, v ktorých tvrdil, že penicilín, produkovaný plesňou, bojuje proti grampozitívnym baktériám vyvolávajúcim ochorenia, ako sú šarlach a zápal pľúc. Fleming sám si však nebol istý, či penicilín dokáže efektívne liečiť infekcie. Ako vedecká obec, tak aj on čelil skeptickému prístupu a ťažkostiam s hromadnou produkciou lieku.

V roku 1940 sa o penicilín začali zaujímať austrálsky vedec Howard Florey a jeho kolega Ernst Chain. Prvým pacientom, ktorý dostal penicilín, bol Albert Alexander, u ktorého sa vyvinula vážna infekcia, avšak jeho liečba sa nanešťastie skončila tragicky, keďže zásoby lieku nestačili na úspešnú liečbu.

Liek, aký svet ešte nevidel

Význam penicilínu sa zvýšil, keď vlády začali podporovať jeho výskum. Americký farmaceutický priemysel sa pustil do masovej produkcie penicilínu počas druhej svetovej vojny a do roku 1945 sa vyrábalo 6,8 bilióna dávok ročne. Penicilín zachránil tisíce vojenských životov, a to nielen pri liečbe sepsy, ale aj kvapavky a iných infekčných ochorení.

Fleming bol v roku 1943 vyznamenaný členstvom Kráľovskej spoločnosti a o rok neskôr dostal rytierstvo kráľa Juraja VI. V roku 1945 Fleming, Florey a Chain obdržali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu za svoje zásluhy pri vývoji a objavení penicilínu.

Národná hrdosť a varovanie pred superbaktériami

Fleming napriek svojej sláve zdôraznil, že náhoda bola kľúčová: „Niekedy sa nájde to, čo človek nehľadá. Príroda vyrobila penicilín, ja som ho len objavil.“ Opisovali ho ako tichého a skromného človeka, ktorý sa väčšine pozornosti vyhýbal. Svoju manželku Sarah, zdravotnú sestru, si vzal v roku 1915, s ktorou mal syna Roberta, neskôr sa oženil druhýkrát.

Fleming zomrel 11. marca 1955, keď náhle utrpel infarkt po krátkej chorobe. „Zomrel tak, ako chcel. Ticho, bez postupu fyzických a duševných síl,“ ako sa vyjadril o ňom. Jeho popel je uložený v Katedrále sv. Pavla v Londýne.

Objav penicilínu započal novú éru v medicíne, umožnil liečbu ochorení, ktoré predtým boli nevyliečiteľné. Fleming varoval pred možným vznikom superbaktérií a zdôraznil, že antibiotiká musia byť používané zodpovedne a len v potrebných prípadoch.