Opozícia hazarduje so slobodou, varuje Mikloško
Opozícia hazarduje so slobodou, varuje František Mikloško
„Ak sa teraz nedáme dokopy a nepovieme, že nejde o naše strany, ale o Slovensko, tak si nezaslúžime vôbec nič a nemáme ani nárok na slobodu. Potom nemáme čo nadávať na Fica a také strany nech radšej zaniknú.“ František Mikloško reaguje na nejednotnú opozíciu, ktorá sa pred oslavami Novembra nevedela dohodnúť na spoločnom postupe.
Po roku opäť 17. november. Po roku opäť pripomienka „prameňov“, z ktorých žijeme. A ak to v Novembri ’89 bolo o precitnutí do slobody, čosi podobné potrebuje krajina aj dnes. Hoci demokratická, jej premiér spochybňuje jej demokratické piliere – najnovšie referendum o vstupe do Európskej únie. Hoci sa topíme v gigantických dlhoch, deň čo deň pribúdajú nové podozrenia na rozkrádanie verejných peňazí. Hoci je krajina pod tlakom konsolidácií, mocní rozdávajú až škandalózne odmeny. A ak má zákon platiť pre všetkých, u nás sa paragrafy účelovo šijú pre kategóriu „našich ľudí“. Aj preto až tretina mladých krajinu opúšťa.
Mikloško v rozhovore hovorí, že pre neho je 17. november najväčším občianskym zážitkom života. Pád komunistického režimu podľa neho nemožno ľudsky vysvetliť. „November 1989 bol Boží zázrak,“ uviedol. Systém, ktorý mal vládnuť donekonečna, padol z jedného dňa na druhý. Ak si to podľa neho nebudeme pripomínať, naša sloboda sa zachveje, pretože si ju nebudeme vážiť.
Pripomína, že Mojžiš viedol židovský národ púšťou štyridsať rokov, kým nevymrela generácia so starou mentalitou. Slovensko sa podľa neho blíži k štyridsiatemu výročiu slobody. Dnes stále prevládajú emócie starších ľudí, ktorí sú frustrovaní, a z toho pramení nespokojnosť i agresivita. Verí však, že prichádza čas generačného prelomu. Mladým ľuďom treba povedať, že preberajú zodpovednosť.
V rozhovore opisuje aj formovanie disentu. Spoločnosť sa podľa neho delila na vládnucu nomenklatúru, sivú zónu slušných ľudí a hŕstku tých, ktorí trpeli a šli do prvej línie. Práve oni mali v roku 1989 morálne právo postaviť sa na tribúny. Mikloško to prirovnáva k biblickému príbehu desiatich spravodlivých. Ľudia, ktorí sa vtedy vzopreli a boli ochotní trpieť, zostávajú podľa neho hviezdami našich dejín.
Dvadsať rokov pôsobil v tajnej cirkvi. Viedol vysokoškolské krúžky a neskôr samizdat Náboženstvo a súčasnosť. November ho zastihol na súdnom procese s Jánom Čarnogurským v rámci Bratislavskej päťky. Priznáva, že spočiatku váhal, či sa zapojiť do politiky. Zlom prišiel 27. novembra počas generálneho štrajku, keď ho pred kostolom oslovil Ján Budaj. „Zrazu som bez váhania povedal: Idem,“ uviedol Mikloško.
Po revolúcii sa stal predsedom parlamentu a neskôr v politike zostal s malou prestávkou dodnes. Hovorí, že práve pevnosť disentu bola v zápase s mečiarizmom až do roku 1998 rozhodujúca. Udalosti po 17. novembri mali podľa neho neuveriteľný spád. Za desať dní sa zrútil režim, pretože padal v celej strednej Európe a ľudia boli pripravení. Zdôrazňuje aj úlohu študentov, hercov na čele s Milanom Kňažkom a vytvorenie Verejnosti proti násiliu.
K súčasnosti Mikloško uvádza, že za korupciu nesie zodpovednosť celá vládna koalícia. V kľúčovom geopolitickom zápase však podľa neho nesú plnú zodpovednosť Robert Fico a strana Smer. Hlasovanie ich europoslancov proti rezolúcii za návrat unesených ukrajinských detí označil za morálne dno. Spochybňovanie referenda o vstupe do EÚ považuje za absurdné, keďže za úspech referenda kedysi spoločne bojovali Mikuláš Dzurinda, Vladimír Mečiar aj Michal Kováč.
Kritizuje aj nejednotu opozície pred tohtoročným 17. novembrom. Osobne je presvedčený, že tohtoročný 17. november bude vrcholom nejednoty. Verí však, že od 1. januára 2027 pôjde všetko bokom, pretože sa začne volebný rok. „Ak to nepôjde, tak si nezaslúžime vôbec nič. Potom nemáme čo nadávať na Fica,“ vyhlásil.
Na otázku, či Slovensko potrebuje ďalšiu revolúciu, odpovedá, že zatiaľ sú tu stále slobodné voľby, takže uličná revolúcia nie je potrebná. O budúcnosti sa podľa neho môže rozhodnúť vo voľbách v roku 2027. Ide o revolúciu ducha. Stojíme pred voľbou, či budeme patriť na Západ, kde platia ľudské práva a základné hodnoty, alebo na Východ. Hovoriť o konci dominancie západnej kultúry podľa neho znamená hodiť do ringu uterák.
Mikloško sa ostro vyjadruje aj k vojne na Ukrajine. Pýta sa, kto koho napadol, a kritizuje reči o mieri. Kým Rusi Ukrajinu nezrovnajú so zemou, pre nich podľa neho žiadny mier neexistuje. Kritizuje, že sa naša vláda nepridá ku garancii pôžičky pre Ukrajinu. Hnev ho ženie aj z faktu, že mnohí volajú po silnom vodcovi. Z dejín podľa neho vieme, že z takejto frustrácie vznikla boľševická revolúcia v Rusku a z frustrácie Nemcov vzišiel Hitler. Tomu musíme zabrániť, uzatvára.


