Slovenka vymenila kariéru za život pri Čiernom mori, hoci jej príbuzní nechceli

Slovenka vymenila kariéru za život pri Čiernom mori

Valika Holinková pochádza z východného Slovenska, no vo Varne na pobreží Čierneho mora žije už 26 rokov. Do Bulharska sa dostala cez manžela Lubena, plavčíka, ktorého spoznala na letnej dovolenke v Albene. Po svadbe žili najprv na Slovensku, no koncom 90. rokov ich zasiahli finančné problémy. Luben po zdĺhavom vybavovaní povolenia na pobyt pracoval načierno za minimálnu mzdu, a tak sa mladá rodina rozhodla vrátiť do Bulharska, kde boli ceny nehnuteľností veľmi nízke.

Keď mal ich syn sedem mesiacov, presťahovali sa do Bulharska natrvalo. Kým si hľadali bývanie vo Varne, žili u Lubenových rodičov na dedine. Dom sa im však nájsť nepodarilo, a tak sa napokon presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny. Valika opisuje, že bulharský vidiek koncom 90. rokov poznačili rozbité cesty, špina a svorky túlavých psov. „Keď sme si na Slovensku mysleli, že sme na tom zle, stačilo sa prísť pozrieť do Bulharska,“ uviedla.

Z novinárky delegátkou

Vo vtedajšom Československu sa Valika živila slovom. Pracovala ako novinárka v košickom Korzári, začínala v kultúrnej rubrike a neskôr sa venovala kriminálnym témam. Keď syn začal chodiť do škôlky, začala si hľadať novú prácu. Keďže už vedela po bulharsky, rozhodla sa pre cestovný ruch. Začínala ako sprievodkyňa pre slovenských a českých turistov na Zlatých pieskoch, v letovisku Svätý Konštantín a Helena či v Albene. Neskôr jej ponúkli prácu delegátky, ktorú robila 16 rokov.

Všetko sa zmenilo, keď sa zrušili priame charterové lety do Varny a lietalo sa už len do Burgasu. Záujem o severné pobrežie prudko klesol a Valika začala pracovať ako telefonická asistentka. Neskôr sa viac venovala prekladom. „Prekladala som dokumenty pre Slovákov, ktorí v Bulharsku začali podnikať v energetike, budovali fotovoltickú elektrocentrálu. Ponúkli mi miesto konateľky ich firmy. Hoci bola energetika úplne mimo môjho záujmu, prijala som to a robím to už 12 rokov,“ priblížila.

Zmeny po vstupe do Európskej únie

Vstup do Európskej únie v roku 2007 Bulharsku podľa Valiky veľmi pomohol. „Úplne sa zmenila vizáž krajiny. Opravili sa cesty, staré budovy a príchod zahraničných supermarketov priniesol inú kultúru predaja,“ vymenúva. Predtým neexistovalo, že by sa predavačka usmiala alebo pozdravila. Bulharský vidiek sa tiež zmenil na nepoznanie. Len v ich dedine, kde žije tisíc obyvateľov, je niekoľko anglických rodín, susedov majú zo Švajčiarska či Nemecka a cudzinci naďalej pribúdajú.

Krajina však čelí masívnej demografickej kríze. Populácia klesla z pôvodných deviatich miliónov na 6,5 milióna a približne tri milióny Bulharov žijú v zahraničí. Socialistická Varna je dnes moderné študentské mesto so 400-tisíc obyvateľmi a piatimi univerzitami. Má upravené promenády, moderné hotely a je plná reštaurácií, barov a kultúrnych podujatí.

Korupcia a zdravotníctvo

Aj napriek pokroku krajina stále zápasí s odvrátenou tvárou transformácie. Prechádza neustálou politickou krízou a predčasné voľby sa konajú takmer každého pol roka. Najcitlivejšou témou pre život v krajine zostáva zdravotníctvo a vysoká korupcia. V zdravotníctve sa bežne platí takmer za všetko: za návštevu lekára, predpísanie liekov či za ospravedlnenku pre dieťa do školy. Na rozdiel od Slovenska je v Bulharsku len jedna zdravotná poisťovňa.

„Napríklad v plovdivskej nemocnici odhalili skupinu lekárov a zdravotníkov, ktorí fiktívne hospitalizovali tisícky pacientov a rozkradli viac ako tri milióny eur,“ opisuje Valika s tým, že zdravotnícky systém bojuje s obrovským nedostatkom personálu. Vo Varne museli zavrieť detskú chirurgiu, pretože lekári dali hromadné výpovede. Za jediné pozitívum považuje to, že u špecialistov pacienti nečakajú a dostanú sa na vyšetrenie takmer okamžite.

Návrat na Slovensko už neplánuje

Návrat do rodnej krajiny Valika už neplánuje, hoci sa kedysi túžila vrátiť na východ Slovenska. Ešte pred pandémiou chodievala na Slovensko za rodinou na celý mesiac, no posledných sedem rokov na východe nebola. Veľmi jej chýbajú slovenské hory, no Kičevo leží 350 metrov nad morom a v zime im teda nasneží. „Volajú nás horali. Niekedy, keď prídeme do Varny so zasneženým autom, sa čudujú, odkiaľ sme prišli.“

Priznáva však, že je hrdá na to, odkiaľ pochádza, a vždy pyšne hovorí, že je Slovenka. Dnes má vo Varne svoju rodinu, prácu a aj pestrý spoločenský život plný koncertov, divadiel a výstav. Hoci jej začiatky pri Čiernom mori neboli úplne jednoduché, po takmer tridsiatich rokoch hovorí s úsmevom: „Dnes som tu naozaj spokojná, máme pekný život. Je to tu vlastne taká rozprávková krajina s úžasnou históriou, o ktorej sa veľa nehovorí.“