Z bratislavského podnájmu na exotický ostrov: Nemocnice ako päťhviezdičkové hotely

Vymenili podnájom v Bratislave za exotický ostrov: Nemocnice sú ako päťhviezdičkové hotely

Silvia s manželom Lukášom a synom Sebastiánom žijú takmer dva roky na thajskom ostrove Koh Samui. Z bratislavského podnájmu sa presťahovali tisíce kilometrov ďaleko po dvoch krátkych návštevách Thajska.

„Keď sme začali ochutnávať miestnu kuchyňu a spoznávať domácich, pochopili sme, prečo Thajsko ľudia milujú. Človek tu okamžite chytí bezstarostný životný štýl a má viac času na rodinu, po čom sme veľmi túžili,“ hovorí Silvia.

Odísť do cudziny nebolo jej snom. Rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň. „Nechcem tvrdiť, že politika bola hlavným dôvodom nášho odchodu, pravdou však je, že sa nestotožňujeme so súčasným politickým smerovaním Slovenska,“ uvádza opatrne.

V Bratislave si uvedomovali, že veľa pracujú a všetci sa za jedným stolom stretnú až večer. Čoraz častejšie sa rozprávali o tom, že ak by mali odísť žiť do zahraničia, malo by to byť práve teraz, kým je ich syn ešte malý a rýchlejšie sa prispôsobí životu v cudzine.

O päť mesiacov opäť stáli na viedenskom letisku so zbalenými kuframi. Namiesto hotela si prenajali vilku a po dvoch týždňoch sa rozhodli odsťahovať natrvalo.

Silvia odišla z práce, kľúče z prenajatého bytu odovzdali majiteľovi a časť vecí si uskladnili u rodičov v pivnici. „Z tých vecí už postupne ubúda, pretože viem, že ich potrebovať nebudem. Vždy, keď prídeme na Slovensko, tak ich pretriedim a darujem,“ opisuje.

Sebastián si v medzinárodnej škôlke rýchlo našiel kamarátov a naučil sa plynulo po anglicky. V škole sa učí aj po thajsky a čínsky. Učitelia rodičom odporučili, aby sa doma rozprávali výhradne po slovensky.

Nový život nezačal ideálne. Syn si rozbil hlavu tak, že mal dieru v čele. „Išli sme okamžite do nemocnice. Prekvapilo ma, že vyzerala ako päťhviezdičkový hotel. Thajskí lekári sa pacienta nedotknú, kým nemajú od poisťovne oficiálne potvrdené krytie,“ spomína Silvia.

Neskôr lekárka u Sebastiána podozrievala šarlach alebo Kawasakiho chorobu. Keďže na ostrove nebol detský kardiológ, rodina sa rozhodla pre letecký presun do Bangkoku. V nemocnici strávili desať dní, obaja rodičia mohli byť s ním na izbe s manželskou posteľou a vlastnou kúpeľňou.

„Keď syn ochorel, povedala som si, že budeme radšej v nemocnici v Thajsku, ako keby som to mala riešiť v našom zdravotníctve. Na Kramároch sú odborníci, ale neviem si predstaviť, že by nás neubytovali so synom alebo by sme dostali len stoličku na noc,“ priznáva.

Vianoce strávili pod palmami v českej reštaurácii. „Mali sme klasické menu, ale ďalšie Vianoce strávime na Slovensku. Palmy a more nenahradia naše tradície,“ hovorí Silvia.

Postupne si osvojili miestne tradície, napríklad thajský Nový rok Songkran, počas ktorého sa zapájajú do vodných bitiek. „Deti končia v škole o tretej, nie je tu taký režim ako na Slovensku. Prinieslo nám to úžasné spomalenie a uvedomenie si, že chceme život skutočne žiť, nielen prežívať,“ dodáva.

Silvia plánovala otvoriť si na ostrove kozmetický salón, no thajská vláda zákonom chráni určité profesie výhradne pre svojich občanov. Pracovať by mohla len ako manažérka s minimálne štyrmi thajskými zamestnancami na plný úväzok. „Nedávalo nám to finančne vôbec zmysel, takže sme to ani nezačali riešiť,“ vysvetľuje.

V budúcnosti sa chce venovať realitám. Rodina má v Thajsku dva apartmány, ktoré stáli násobne menej ako na Slovensku, a začali spolupracovať s Thajčanmi na ich prenajímaní.

Najväčšiu položku v rodinnom rozpočte tvorí nákup európskych potravín. „V Bratislave by ma jeden veľký nákup stál toľko, čo tu mesačné stravovanie na ulici,“ hovorí Silvia. Stravovanie na ulici je v Thajsku bežné, najlepšie jedlá stoja okolo dvoch eur.

Na Slovensko sa chcú pravidelne vracať. „Toto je naša cesta, pre ktorú sme sa rozhodli a rozumiem, že nie je úplne pre každého. Uvidíme, či sa ešte vrátime niekedy natrvalo na Slovensko. Zatiaľ nám tento pokojný život vyhovuje,“ zamýšľa sa.