Slovák z vojnového územia: Prvé hodiny invázie aj absurdná únava z vojny

Slovák z vojnového územia opísal prvé hodiny invázie aj únavu z vojny na Slovensku

Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z konfliktu na Ukrajine, no tamojší ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič opisuje prvé hodiny ruskej invázie na hraniciach aj dôvody, prečo považuje reči o únave z vojny na Slovensku za absurdné.

„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavení, sú práve Ukrajinci,“ uviedol Frič.

Od Iraku po Ukrajinu

Frič pôsobil predovšetkým v Iraku a Sýrii. Prvýkrát tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Neskôr sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník.

„Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ povedal.

Odolnosť voči traume prirovnal k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). Opísal, že po návrate domov k malým deťom mu bežné povinnosti pripadali bezvýznamné a nezmyselné, čo vyvolávalo konflikty. Podobne to podľa neho prežívajú vojaci vracajúci sa z frontu.

Ako kľúčové pre návrat do bežného života označil ukotvenie vo vzťahoch a pocit povinnosti voči rodine.

Prvé hodiny invázie

Na ukrajinsko-slovenskej hranici bol Frič medzi prvými v prvý deň invázie. Podľa svojich slov vedel z Iraku, že pri vypuknutí bojov ľudia okamžite utekajú. Najprv odchádzajú tí s prostriedkami, až ako poslední tí najchudobnejší, keď už nemajú inú možnosť a ich domovy sú zničené.

Štátny stroj podľa neho vtedy zlyhal alebo zaspal a na hraniciach pomáhali najmä malé organizácie. „Štát je obrovský kolos a trvá mu, kým sa prebudí. Hasiči či veľké organizácie dorazili až na druhý či tretí deň,“ uviedol.

Frič vtedy ráno o siedmej počúval správy v rozhlase a hneď volal šéfovi, že sa začala vojna. Pobalil potraviny a o jedenástej dopoludnia bol v Ubli. „Za hodinu som mal auto prázdne a len som telefonoval, aby doviezli čokoľvek ďalšie,“ opísal.

Únava z vojny a situácia na Ukrajine

Od februára 2022 prešlo takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú klesajúci záujem spoločnosti. Frič vníma frázu o unavených Slovákoch s úsmevom. Zdôraznil, že právo byť unavení z vojny majú Ukrajinci, ktorí si správy nemôžu vypnúť.

Preto dnes na cesty na Ukrajinu berie so sebou novinárov a sprostredkováva príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou. Ako príklad uviedol podzemnú školu v Charkove, vybudovanú hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu, kde sa učí tisíc detí v dvoch zmenách. Napriek bezpečiu krytu sa podľa neho stáva, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov.

V Kyjeve býval u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite. Stretol aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí a prišiel pomáhať ukrajinskej logistike. Na otázku o motivácii odpovedal, že prišiel zabiť Rusov.

Slovenské centrum v Slaviansku

Uprostred ostreľovania v mestách ako Kramatorsk či Slaviansk funguje humanitárne centrum, ktoré Frič nazval „Slovenské a žiadne iné“. Išlo o ironický odkaz na výrok ministerky kultúry, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná. S centrom pomáhali aj Česi a Poliaci. Dnes slúži ako relaxačné centrum pre humanitárnych pracovníkov a vojakov z frontu, postavili tam aj saunu.

Frič spomenul, že keď tam sedeli s vojakmi po tom, ako premiér rečnil zo zlatej vane vo Vietname, vojaci sa pýtali, či Fica zo zlatej vane nedoniesli.

Náklady na výjazdy novinárov hradí zo súkromných zdrojov. Má súkromného sponzora, ktorý pôsobil v médiách a chápe, že pravdivé informácie sú kľúčové.

Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou

Až 80 percent svojich aktivít robí Frič na Slovensku – prevádzkuje sociálny šatník, komunitné centrum a stavia centrum pre deti so psychickými problémami. Situáciu ľudí na Ukrajine však vníma ako najhoršiu zo všetkých, aké zažil.

Ako príklad uviedol matku v Charkove so šesťmesačným dieťaťom, ktorej materská je v prepočte 50 eur mesačne, pričom plienky a potraviny tam stoja rovnako alebo viac ako u nás.

Bezpečnostný režim vo vojnov