Zadlžujeme sa, nulová rezerva na krízu, varuje exautor rozpočtov
Požičiavame si a prejedáme to. Máme nulovú rezervu pre prípad krízy, varuje bývalý autor rozpočtov
Ekonóm Tatrabanky Juraj Valachy pripravoval tri štátne rozpočty ako hlavný ekonóm rezortu financií. Podľa neho deficit nie je zlý, pokiaľ sa peniaze požičiavajú na investície, ktoré ich vrátia. Smerácke vlády si však požičali na spotrebu, ich konsolidácie nepriniesli výsledky a vyčerpali tak akúkoľvek rezervu pre prípad krízy.
„Rozpočtový proces má svoje pravidlá dané zákonom, ktoré sú pomerne striktné. Technická časť je urobená v poriadku. Vrchné rozhodnutia však robí koalícia, vláda a poslanci. V tomto smere vidieť, že koalícia má krehkú väčšinu. Nechceli sa preto púšťať do krokov, ktoré by túto väčšinu narušili,“ hovorí Valachy o rozpočte ministra financií Ladislava Kamenického na budúci rok.
Pôvodný deficit bol plánovaný na 6,3 miliardy eur, no odrazu je to 7,4 miliardy. „Vyzerá to, akoby si na poslednú chvíľu vytvorili priestor na rozdávanie vyše miliardy eur, ktorú nemáme a musíme si ju požičať,“ upozorňuje.
Označenie predvolebný alebo politický rozpočet podľa neho znamená, že sa v tomto roku nekonsoliduje. „Bolestivé opatrenia sa presúvajú do ďalších rokov a zároveň sa rozširujú nové výdavky trvalého charakteru, ako je napríklad valorizácia miezd, ktorú nemožno vziať späť.“
Na otázku, načo sa robila konsolidácia, keď deficit zostáva rovnaký, odpovedá: „Na príjmovej strane to reálne prinieslo peniaze do rozpočtu. Na druhej strane však prišli nové výdavky, ktoré presadila samotná vláda. K tomu sa pridal rast úrokových sadzieb a úrokových nákladov, horší vývoj ekonomiky či energetická kríza. Na konci dňa sa všetko to, čo sa vyzbieralo navyše, v podstate aj minulo.“
Väčšina opatrení mala podľa neho svoj účel, neboli to rozkradnuté peniaze. „Problém však bol v tom, že sa nikdy nenašli dostatočné opatrenia na ich krytie. Pre novú vládu to komplikuje situáciu, pretože zdedí stav verejných financií veľmi podobný tomu, v akom ho preberala súčasná vláda. Avšak s oveľa vyšším dlhom, ktorý každý rok rastie.“
Mnohé dane sa už podľa neho ďalej zvyšovať nedajú. „V stredoeurópskom regióne sme vo viacerých aspektoch na hrane konkurencieschopnosti. Príkladom je spotrebná daň z nafty. Nemôžeme si dovoliť určiť ľubovoľnú sadzbu, pretože veľká časť spotreby nafty tvorí tranzitná doprava a naši dopravcovia by boli voči zahraničným nekonkurencieschopní.“
K porovnávaniu s Talianskom či Francúzskom uvádza: „Väčšie krajiny majú oveľa väčší ekonomický vankúš. To, že majú vysoký dlh a na prvý pohľad sa nič nedeje, však neznamená, že je to v poriadku. Výnosy z francúzskych dlhopisov sú dnes vyššie ako slovenské, čo znamená, že finančné trhy vnímajú francúzske verejné financie ako rizikovejšie než slovenské.“
„Každá krajina má svoj strop, po ktorý si vie bezproblémovo požičať. My tam ešte nie sme, vankúš máme do úrovne približne 70 % HDP. Kľúčové je, na čo sa požičané peniaze použijú. Ak idú do investícií, zadlžovanie je v poriadku. Ak si však robíme dlhy len na to, aby sme ich prejedli a rozdali na mzdách či sociálnych dávkach, je to problém,“ zdôrazňuje.
Na otázku, či vláda väčšinu deficitu preje, odpovedá: „Väčšinu z neho naozaj preje. Keby sme vo veľkom opravovali problematické mosty či železničnú infraštruktúru, deficity by boli v poriadku a žiaden analytik by s tým nemal problém.“
Obsluha štátneho dlhu stojí približne 2,5 miliardy eur ročne, čo predstavuje celé jedno kolo konsolidácie. „V ďalšom roku očakávame medziročný nárast o 400 miliónov eur len na úrokoch. Je to dôsledok vysokého dlhu aj rastu úrokových sadzieb na trhoch, ktoré sú mimo kontroly slovenskej vlády.“
K plánovanému nárastu počtu zamestnancov vo verejnej správe hovorí: „Podstatnú časť nárastu mzdových nákladov tvorí valorizácia miezd, na ktorú je v rozpočte vyčlenená rezerva okolo 480 miliónov eur. Predstava, že jednoducho ušetríme miliardy na obmedzení nákupu papiera či služobných áut, je naivná. Skutočné úspory sa nachádzajú vo výdavkovej sfére – v sociálnych transferoch, zdravotníctve či pri daňových výnimkách, ktoré dosahujú 2,7 miliardy eur.“
Na margo sľubov opozície o znižovaní daní uvádza: „Všetci by sme chceli mať nižšie dane. Pokiaľ mám deficit 6 percent, musím ho najprv znížiť. Znižovať dane ako prvý krok bez riešenia výdavkov v prvom roku by bolo hazard.“
„Vyčerpali sme si takzvaný fiškálny priestor na prípadné ďalšie krízy, preto je táto diskusia frustrujúca a vyžaduje si radikálne zmeny čo najskôr,“ uzatvára Valachy.
