V Gaze zomrelo 17 mojich príbuzných, hovorí umelkyňa Yara Abu Aataya

V Gaze mi zomrelo viac ako 17 príbuzných. Nechcem, aby ľudia poznali Palestínu iba cez utrpenie, hovorí umelkyňa Yara Abu Aataya

Narodila sa v Gaze, vyrastala v Prahe. Yara Abu Aataya hovorí o strate viac ako 17 príbuzných, hľadaní vlastnej identity aj o Palestíne, ktorú svet podľa nej pozná najmä cez utrpenie.

Prahu považuje za svoj domov. Narodila sa však v Gaze a hoci v Česku prežila takmer celý život, dlho mala pocit, že jednu časť svojej identity musí skrývať. Yara Abu Aataya je česko-palestínska umelkyňa a dizajnérka, ktorá otvorene hovorí o živote Palestínčanov, izraelskej okupácii aj o tom, aké je byť Palestínčankou v krajine, ktorá patrí medzi najbližších európskych spojencov Izraela.

„Je paradoxné hovoriť jazykom národa, ktorý opovrhuje existenciou tej druhej polovice mojej identity,“ hovorí.

Za posledné dva a pol roka prišla o viac ako sedemnásť členov rodiny a príbuzných. Napriek tomu nechce, aby svet vnímal Palestínčanov iba cez ich utrpenie. „Palestínčania nie sú metafora utrpenia,“ zdôrazňuje. Hovorí aj o dvojitom metri Európy, sklamaní z medzinárodného spoločenstva či o tom, prečo podľa nej samotný odchod Benjamina Netanjahua nič zásadné nezmení.

Jej otec sa do Česka dostal na odporúčanie Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorá mu odporučila kúpele v Čechách po tom, čo ho zbili izraelskí vojaci a operácia chrbta v Jeruzaleme nebola úspešná. V Mariánskych kúpeľoch absolvoval kúpeľné procedúry, našiel si prácu a zostal tu.

Podľa jej slov je dnes byť Palestínčankou v Česku o veľkom sebaobhajovaní, a to nielen pred spoločnosťou, ale aj pred sebou samou. „Práve preto som nemohla hovoriť otvorene, pretože som mala pocit, že našľapujem okolo mínového poľa,“ opisuje s tým, že Česko je politicky aj spoločensky výrazne proizraelské.

Dlho v sebe potláčala čokoľvek arabské. Po útokoch z 11. septembra 2001 bolo podľa nej veľmi ťažké byť Arabom. „Mám pocit, že dehumanizácia Arabov bola taká silná a hlboko zakorenená, že aj samotní Arabi nenávideli sami seba,“ hovorí.

Za posledné dva a pol roka jej zomrelo viac ako sedemnásť členov rodiny a príbuzných, pričom nepočíta všetkých známych. Situáciu preto sleduje len okrajovo, no všíma si aj Západný breh, kde má priateľov. „Prímerie rozhodne nič neukončilo,“ dodáva.

V súvislosti s rozdielnym prístupom Európanov k utrpeniu Ukrajincov a Palestínčanov spomína vzdialenosť aj silnú izraelskú verejnú diplomaciu. „Dodnes mi veľa ľudí v komentároch píše, že okupácia neexistuje, apartheid neexistuje a že si to vymýšľam,“ uvádza.

Ako kľúč k lepšiemu pochopeniu Palestínčanov vidí priznanie, že Izrael pácha genocídu, vzdelávanie a osobný kontakt s Palestínčanmi. „Väčšina mojich kamarátov nemá žiadneho arabského kamaráta. Ja som ich prvá arabská kamarátka,“ hovorí.

Hovorí aj o dezilúzii z medzinárodného spoločenstva. Pripomína, že sa tým zaoberal Medzinárodný súdny dvor a Juhoafrická republika dostala otázku pred súd. „Nič z toho sa za tie tri roky nestalo a Netanjahu pokračuje ďalej,“ konštatuje.

Ako umelkyňa a dizajnérka sa snaží vytvárať kolekciu, ktorá ukazuje palestínsku pohostinnosť a palestínske vyšívanie. „Palestínčania nie sú metafora utrpenia, hoci pre veľa ľudí tak pôsobia,“ zdôrazňuje.

Na palestínskej kultúre jej najviac chýbajú spomienky z detstva, olivové háje, rôzne druhy datlí, špecifická vôňa, veľká pohostinnosť a pomalý spôsob života. „Je tam aj veľmi silná rodinná energia. Je to trochu ako Vianoce, len pomalšie, menej hektické a dlhodobejšie,“ opisuje.

Vytrvalosť Palestínčanov považuje za typickú. „Nič iné nám ani nezostáva, pretože utrpenie prebieha už niekoľko desaťročí,“ hovorí s tým, že generačná trauma je reálna vec a odovzdáva sa z generácie na generáciu.

Medzi stereotypmi, ktoré považuje za najškodlivejšie, spomína tvrdenie, že Palestínčanom nezáleží na deťoch, že Hamas je základom všetkého utrpenia alebo že kritika Izraela je antisemitizmus.

Pokiaľ ide o budúcnosť, odpoveďou je podľa nej sloboda a rovnaké práva. „V podstate to, o čo sa dnes v Európe snažíme napríklad pri ženách, tam potrebujeme pre všetkých. Odpoveďou je rovnoprávnosť,“ uzatvára.