Štátu chýba empatia k chorým. Deti so srdcovými chorobami sa často báli aj zasmiať
Štátu chýba empatia k chorým. Deti s chorobami srdca sa často báli aj zasmiať
Ak človek nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo, hovorí bývalá riaditeľka Nadácie Detského kardiocentra Mária Kadlečíková. K túžbe pomáhať ju priviedla aj smrť desaťročného syna jej priateľov. Hoci nie je kardiologička, takmer tridsať rokov bola súčasťou nadácie, ktorá chráni srdcia tých najzraniteľnejších.
Začiatky v nadácii
Do nadácie prišla dobrovoľne, keď priateľom zomrel desaťročný syn. Vôbec nevedeli, že má choré srdce. Medzi tým, ako to zistili, a jeho úmrtím prešlo len pár mesiacov. Považovala to za príšerne nespravodlivé. Mala veľa energie, ktorú chcela investovať, a tak sa vybrala do Detského kardiocentra. Viedol ho profesor Jozef Mašura, ktorý bol milý a vysvetlil jej rôzne diagnózy vrátane diagnózy syna jej priateľov.
Nadácia vznikla rok po založení Detského kardiocentra v roku 1992. Profesor Mašura prišiel z Británie, kde videl, ako fungujú nadácie pri nemocniciach. Klinika nadviazala spoluprácu so zahraničnými pracoviskami v Bostone a neskôr vo Philadelphii. Pri ťažkých prípadoch bez problémov priletí lekár z USA.
Pomoc deťom a rodinám
Deti s chorým srdcom nemali úplne bežný život. Nechodili na ihriská a po uliciach ako ich rovesníci. V roku 1997 nebolo bežné, aby mali deti v nemocnici televíziu. Deti s kardiologickými diagnózami často brzdili rodičia aj lekári, lebo sa o ne báli. Nesmeli sa namáhať a mnohé sa niekedy báli aj zasmiať. Návštevy známych tvárí im prinášali radosť.
Nadácia postupne zabezpečovala základné veci ako polohovacie postele, nábytok do ošetrovní, klimatizáciu či nové okná na oddelenie JIS. Rodiny detí s chorým srdcom najviac potrebujú záujem. Nadácia začala pracovať so špeciálnymi pedagógmi, ktorí chodia priamo do rodín a pomáhajú deťom v psychomotorickom vývoji.
Deti sa dnes vzdelávajú priamo v nemocnici. Niektoré po veľkých operáciách nemohli chodiť do kolektívu pre oslabenú imunitu. Nadácia preto začala používať takzvaných Avatarov – roboty umiestnené v triede, cez ktoré sa dieťa zapája do vyučovania.
Stav slovenského zdravotníctva
Odkedy sa centrum v roku 2021 presťahovalo do novej budovy, bolo vybavenie fantastické. Po toľkých rokoch by mal byť štát v takej kondícii, aby pacienti dostávali všetko, čo si ich ochorenie vyžaduje. Štátu však chýba empatia k chorým a k ich blízkym. Stav slovenského zdravotníctva ide podľa Kadlečíkovej dolu vodou. Neziskové organizácie naďalej suplujú zdravotníctvo tak ako v minulosti.
Veľmi záleží na ľuďoch, ktorí v zdravotníctve pracujú. Základom je nastavenie „chcem a idem si za tým“. Detské kardiocentrum vzniklo z chcenia pár ľudí v roku 1992 a nadácia prispela k tomu, aby bolo na takej úrovni, ako je dnes.
Osobné príbehy a nový projekt
Pacientom, ktorý jej mimoriadne prirástol k srdcu, je Tinko, ktorý má dnes vyše 20 rokov. Má vážne ochorenie srdca a pridružené ďalšie diagnózy. Jeho mama dostala onkologické ochorenie a zomrela. Vychováva ho sestra, ktorej hovorí „mama“.
Kadlečíková je profesijne psychologička a chápe, ako fungujú psychické procesy. S ľudským utrpením sa však podľa nej nedá vyrovnať. Obdivuje lekárov a sestry, ktorí sú denne s pacientmi a musia rodičom oznamovať ťažké správy.
Od apríla skončila v nadácii a rozbehla nový projekt Pošta na sny. Cítila, že jej misia sa skončila, no pomáhať jej začalo chýbať. Prvým splneným snom bol pobyt malej Anetky v tábore medzi koníkmi. Pani Miriam sa túžila stretnúť so skupinou East 17. Babička Evka vysnívala svojim trom vnúčatám výlet do ZOO Bojnice.
Práca s ťažko chorými deťmi ju naučila vnímať pokoru z iného uhla. Ukázala jej silu človeka a oddanosť lekárov a sestier. Vžiť sa do role rodiča, ktorý sa bojí o život svojho dieťaťa, je to najťažšie, s čím sa stretla.
