Prípad Hartmuta Tautza: Aj po 40 rokoch sa Slovensko vzďaľuje spravodlivosti

Prípad Hartmut Tautz: Vzdialenosť Slovenska od spravodlivosti aj po 40 rokoch

Nedávno si pripomíname tragický osud Hartmuta Tautza, mladíka z bývalej NDR, ktorý sa pred 40 rokmi, v auguste 1986, snažil prejsť na Západ cez železnú oponu v bratislavskej Petržalke. Príbeh z noci medzi 8. a 9. augustom je zrkadlom brutálnych reálnych praktík komunistického režimu, ktorý, aj keď sa snažil obhajovať svoju politiku počas „miernejšieho“ obdobia perestrojky, predviedol svoju pravú tvár.

V tejto noci, keď sa Hartmut pokúsil prestrihnúť dráty, zahájil režim brutálny mechanizmus, ktorého súčasťou bolo aj vypustenie psov cvičených na útok. Tieto psy roztrhali Tautza na kusy len niekoľko metrov od rakúskeho územia. Mladí vojaci z Pohraničnej stráže situáciu nezvládli a správali sa k zranenému ako bezohľadní zločinci. Základné práva sa stali bezvýznamné, pričom pohraniční velitelia, spolu s agentmi Štátnej bezpečnosti a vojenskými prokurátormi, zamietli celú udalosť pod koberec, pričom vypracovali uznesenie, ktoré porušovalo všetky predpoklady reality.

Rukou bezprávia

Je zrejmé, že pohraniční piloti sa živiť násilím a zabíjaním utečencov nie z ideológie, ale pre osobný prospech. Vyšetrovatelia ŠtB nielenže ignorovali skutočnosti, ale i zametali stopy, snažiac sa uchrániť svoje kariéry a naplniť očakávania nadriadených. Jediným, kto si dovolil povedať pravdu, bol súdny znalec, ktorý konštatoval, že keby Tautz dostal včasnú pomoc, mohol by prežiť. Avšak jeho slová mali v tej dobe minimálny význam, pretože konanie štátu bolo utajené.

Nedostatočná spravodlivosť za kriminalitu komunistického režimu

Dnes, o 36 rokov neskôr, je zarážajúce, ako Slovensko nepretrhlo právnu kontinuitu s komunistickým režimom vo vzťahu k spravodlivosti a zodpovednosti. Narozdiel od Českej republiky, ktorá má Úřad pro dokumentaci a vyšetřování zločinů komunismu, slovenskému právnemu systému chýbajú takéto mechanizmy, a tak sa doteraz nevzniesli obvinenia voči nikomu, kto by mal na svedomí smrť utečencov v období železnej opony.

Zatiaľ čo v Prahe boli prichytení dvaja ex-Čebáci, ktorým bol uložený podmienečný trest za prenasledovanie herca Tomáša Töpfera, na Slovensku sa nikto nemusí obávať postihu. Generálna prokuratúra SR od roku 2008 dostala podnet na prešetrenie masového zabíjania na železnej opone, no doteraz sa nič neudialo.

Naivita národa a dedičstvo normalizácie

V roku 2015 označil vtedajší námestník generálneho prokurátora Peter Šufliarsky zločiny za súčasť systému a uviedol, že nemôžu byť kvalifikované ako trestné činy. Pozerajúc sa späť na tento postoj, je zrejmé, že ide o obrovskú naivitu, ktorá bráni Slovensku vyrovnať sa s normalizačným dedičstvom a jeho vplyvom na justíciu.

Zatiaľ čo dôstojníci, ktorí sa podieľali na tejto brutalite, majú naďalej svoj užívaný dôchodok, slovenská spoločnosť sa vyrovnáva s traumami a otázkami vykúpenia bez nádeje na spravodlivosť. Tento stav odhaľuje nielen nezáujem politikov, ale aj pasivitu väčšiny obyvateľstva, ktorí akoby si neuvedomovali dôsledky minulosti na súčasný právny štát.

Otázka bezprávia a spravodlivosti

Slovensko sa dnes nachádza na križovatke, kde otázky spravodlivosti a právneho štátu vyžadujú hlboké zamyslenie a akčné kroky. Aby sme sa posunuli vpred, musíme prehodnotiť a preskúmať mentalitu, ktorú zdedíme z minulosti. Je naivné sa domnievať, že dedičstvo komunistického režimu a jeho praktiky prestali existovať; stále ovplyvňujú našu realitu, a pokiaľ zostaneme bez povšimnutia týchto vplyvov, spravodlivosť a pravda budú naďalej len v nedohľadne.